Moja „kariéra v modelingu“ sa vyvíjala postupne. Zvyčajne išloo fotografovanie k rozhovorom, ktoré začalo tým, že ma fotografpostavil na balkón redakcie a niekoľkokrát odfotil. Pamätám sa, že keď somsa vtedy spýtala, či sa môžem učesať, zatváril sa, akoby mal dočinenia soštudentkou, ktorej oveľa viac ako o intelektuálnu úroveň rozhovoru ideo fotografiu v novinách, a spýtal sa, že „načo česať“? To aj tá pani,čo v drevenej búdke na obvodnej polícii Bratislava 1, kde sa vybavujú pasya občianske, fotografuje na počkanie, je ústretovejšia. Tam visí dokoncazrkadlo a na ňom erárny hrebeň.
Druhým stupňom bolo, keď k nám domov – rozumej do bytu mojich rodičov– prišla pani fotografka, s ktorou sme sa vtedy videli po prvýkrát.Priniesla si náradie (reflektor, ten dáždnik na odkláňanie svetla apod.)a v našej obývačke sa správala veľmi suverénne. Popremiestňovala pármenších kúskov nábytku, zariadila sa, ako potrebovala, a mala celkom jasnúpredstavu, ako ma chce odfotiť. Vtedy som mala na sebe aspoň vlastné šatya vlastný mejkap, sama som si učesala vlasy (tentokrát mi to panifotografka dovolila), hoci na to, v akej polohe ma odfotografuje, somveľký vplyv nemala. Nemala som ani pocit, že pani fotografka vo mne vidíčloveka, bola som rekvizita, jej pracovný nástroj. Ale to chápem, jej práca jefotografovanie, nie pohovory s predmetmi svojich fotografií. V podstatesom jej závidela jej sebaistotu, ja by som s v cudzom priestorenedokázala pohybovať tak nenútene, a moja mama, ktorá si na svoj byt inakpotrpí, jej to odpustila. Veď kto by nechcel mať dcéru v časopise? Psa smena ten čas zavreli do kuchyne a fotografie boli nakoniec krásne. To musímuznať.
Ešte predtým som absolvovala skutočne „modelkovské“ fotenie. Kamarátkinaspolubývajúca pracovala v castingovejagentúre, ktorá hľadala mladých ľudí na kampaň propagujúcu zdravú výživu.Filozofiou kampane bolo, že na plagátoch, ktoré potom viseli v školácha na univerzite, nesmeli byť profesionálne modelky/profesionálni modeli,ale „normálni“, „bežní“ mladí ľudia kategórie „mladí, pekní, úspešní“, ktorí byo sebe boli ochotní vyhlásiť, že jedia mäso. Kampaň bola namierená protianorektickému správaniu mladých dievčat, ktoré si myslia, že zdravý je lennízkotučný jogurt a baby karotky a že jeden tvaroh light a dvalitre bezbublinkovej minerálky stačia ako celodenná strava. V každomprípade, do kastingu som sa na nabádanie kamarátky prihlásila a spolus dvoma inými „mladými, peknými, úspešnými“ ľuďmi (prosím vás, berte doúvahy tie úvodzovky) casting vyhrala. Tak som sa mala - na staré kolená, veď som mala takých 28 -stať modelkou. Nepopieram, že som sa tešila. (A práca to bola dobrehonorovaná.)
V dohodnutý čas som prišla do ateliéru, ktorým bol byt v celkomdobrej viedenskej štvrti. V byte sa motalo niekoľko ľudí: Vizážistka,fotografka, pár dievčiniek, o ktorých neviem, čo bola ich úloha,a nakoniec spolubývajúca spomínanej kamarátky, ktorá mala v tom časeniekoľkodňového synčeka, jej synček a synčekov otec, vlastník agentúry.Najviac zo všetkých som obdivovala ju, že si naozaj len niekoľko dní po pôrodetrúfla aj s bábätkom do práce a všetko zvládala veľmi pokojne.Pravdupovediac, nevyzerala ako niekto, koho si predstavíte pod slovom „mama“,ale skôr ako „partnerka majiteľka castingovej agentúry“. K bábätku sa všaksprávala veľmi matersky, kojila ho, striedala sa pri ňom s otcom.
Napriek tomu, že v tomto mala môj obdiv, hneď na úvod ma zarazilo, žehoci sme sa predsa poznali (s jej spolubývajúcou som bola dobrá kamarátkaa často sme sa navštevovali), ledva ma pozdravila. Moja úloha pri celejudalosti bola jasne vymedzená: Nebolo sa treba so mnou rozprávať, ani sa mapýtať na môj názor. Vizážistka ma dlho maľovala a pritom sa nenútenerozprávala s ľuďmi okolo. Pri fotografovaní si ľudia okolo mňa všeličošepkali, a vo mne samozrejme vznikalo podozrenie, že hovoria o mojom,čo ja viem, dlhom nose alebo krátkom krku. Po celý čas sa so mnou osobne niktonerozprával, nikto sa ma na nič nepýtal, až na povzbudzujúce komentáre panifotografky pri práci. Tá na to išla psychologicky a snažila sa ma, predsalen nemodelku, vyburcovať k všelijakým grimasám a úškrnkom. Fotky boliopäť, to musím uznať, pekné. Tentokrát som dostala aj cédečko, na ktorom bolinapálené, ale keď som z bytu-ateliéru odišla, spadol mi kameň zo srdca.Dohrou bolo, že mi všelijaké deti, ktoré poznám, písali esemesky, žeu nich v škole visí moja fotografia...
Záverom (aspoň zatiaľ J) mojej „kariéryv modelingu“ bolo fotenie k rozhovoru pre istý časopis. Fotiť ma opäťmala pani fotografka, ktorá už videla náš rodičovský byt v Bratislave.Opäť pôsobila mimoriadne suverénne už pri dohováraní si termínu. Nakoniec smesa zhodli, že aj s celým tímom príde za mnou do Viedne, a keďže somsa práve vtedy sťahovala, stretli sme sa, tenotkrát, v byte dobréhokamaráta. Len čo som im prišla otvoriť dvere, pochopila som, prečo sa nedalofotiť v kaviarni (ako som pôvodnenavrhovala). Z auta vystúpili tri dámy a strašne veľa kufrov,púzdier, tašiek, obalov, taštičiek, šiat. Nosili sme to do bytu na piateposchodie (našťastie je v dome výťah) na niekoľkokrát. Kamarát sa pripohľade na to všetko zľakol a odišiel, vraj mu mám zavolať, keď budemehotové.
Je môj súkromný problém, že sa necítim dobre v spoločnosti žien, ktorésa živia módou. Takže som sa hneď zo začiatku cítila nesvoja. Tri dámy mipripomenuli moje spolužiačky s gymnázia, s ktorými som vôbec nevedelanájsť spoločnú reč. V cudzom byte sa opäť správali rovnako suverénne akokedysi u mojich rodičov. Dve si zapálili pri otvorenom okne, vypýtali sikávu s presnými inštrukciami o mlieku a cukre (ale sama som imju ponúkla, aby som prekryla svoje rozpaky). Kým ma vizážistka maľovala,rozprávali sa medzi sebou o výletoch do Thajska a vizážistikev Taliansku. Mňa sa nikto nepýtal celkom na nič. Chápem, že sa z násnemuseli stať vyslovene kamarátky, veď aj kaderníčka, ktorá vás strihá, sas kolegyňou pri vedľajšom zrkadle zvyčajne rozpráva o víkendovejoslave. Chápem, že sa ma nepýtali, ako som sa vyspala a kde som ja tráviladovolenku. Počas celej procedúry som sa však cítila ako kus nábytku. Rozprávalisa predo mnou o mne a to nie vždy lichotivo („Ona má také krátkenohy, jej by dobre urobili vysoké podpätky“, alebo, „No, ale s takýmtoobočím sa nedá veľa robiť.“) Navyše, nikto sa ma nespýtal na môj názor nastyling. K mejkapu len toľko, že keď som po celom fotografovaní vyšlaz bytu a utekala do reštaurácie, kde ma čakal čakaním zmorenýkamarát-majiteľ bytu, a keď som si mejkap ešte nezmyla, aby som sa mupochválila, čašník sa náš spýtal, či sme SM pár.
Nasledoval výber šiat, ktorý pozostával najmä z toho, že sašpendlíkmi, stužkami a rôznymi trikmi snažili napasovať na mňa rôzne kusyodevov, ktoré sa mi jednak zvlášť nepáčili a jednak mi nijako zvlášťnesedeli (veď hovorím, že nie som žiadna modelka). To znamená, že som bolaneustále konfrontovaná s tým, že „zrejme so mnou nie je niečo v poriadku,keď mi nič nie je dobré.“ Cítila som sa ako tie papierové siluety dievčat na vystrihovanie, ktoré sa dali v mojomdetstve kúpiť v trafike alebo v papiernictve s kolekcioupapierových šiat, ktoré sa na ne vešali pomocou papierových prúžkov. Keď sakonečne všetky tri zhodli na tom, čo mi najviac svedčí (hoci ja by som sanajlepšie cítila v tom, čo som mala pôvodne na sebe), odviedla som ich naterasu domu s výhľadom na okolité strechy, kde som musela v celom tommundúre skákať na trampolíne, kým ma pani fotografka komandovala (mali to byť,totiž, fotografie vo výskoku).
Chápem, že byť modelkou je práca, pri fotografovaní často nejdeo modelku, ale o to, čo predvádza. Ja som však, pozor!, nebolamodelka. V novinách mal byť so mnou rozhovor kvôli niečomu úplne inémua fotografie ho mali doprevádzať. Nechápem prečo ak je niekto napríkladfyzik, musí na fotografiách pôsobiť uvoľnene a veselo (a nebodaj skákať natrampolíne). Po fotografovaní som trochu ľutovala, že som sa neozvalaa nepovedala im to. Že keď mám byť za „spisovateľku“, nechcem byť opica.Naozaj sa necítim vo svojej koži, keď skáčem na trampolíne v korzetea s lakovými lodičkami v rukách. Neozvala som sa asi preto, žepredsa len je vo mne kúsok toho dievčaťa, ktoré chce byť princeznou, vydávať sav šatách s vlečkou a stať sa modelkou. Ale len malý, maličkýkúštik.
Chápem aj, že fotografky si musia plniť svoju prácu a na psychologickýrozbor objektu im nezvyšuje čas ani energia. To bol ďalší dôvod, prečo som saneozvala. Chcela som nám to všetkým uľahčiť. Im, aby priniesli domov fotky, zaktoré im zaplatia a ktoré sa budú dať použiť, mne, aby som mala prirozhovore profesionálne spravené fotografie a mala to čím skôrz krku, kamarátovi, aby sa čím skôr dostal domov. Nechcela som to nikomuz nás sťažovať a celú situáciu som sa snažila si, podľa možnosti,vychutnať. Takmer všetci, čo fotografie videli, sa zhodli na tom, že nie súzlé, ale „nie som to ja“. Iným sa však páčili a niektorí tvrdili, žefotografkám sa podarilo zobraziť moju skrytú stránku, o ktorej ani samaneviem, takže sú to skutočné profesionálky. Ja som vďačná za to, že som simohla na chvíľu vyskúšať rolu, ktorú by som si inak len tak ľahko nevyskúšala.A ktorá ma, iste, aspoň trochu, lákala. Zároveň som vďačná za to, ženie som modelka.
