Raz sme sav meste s kamarátkou Elenou stavili na pohár vína. Vypili sme dva,keď mi kamarát Florián z Viedne poslal esemesku, že ma chce prekvapiťa práve sedí vo vlaku do Bratislavy. Prídem ho za pol hodiny čakať nastanicu? Poteším sa, ale musíme sa ponáhľať, vlak za necelých tridsať minútzastane na Hlavej stanici. Navrhnem Elene, nech vezmeme moje auto, vyzdvihnemeFloriána a odvezieme ju potom domov. Dopijeme, zaplatíme a ideme. Cestana stanicu prebehne bez väčších pozoruhodností, zaparkujeme pred staničnoubudovou, Elena čaká v aute, ja idem po Floriána na nástupište. Potom mupoviem, aby šoféroval on, lebo ja som v meste vypila s Elenou dvapoháre vína. Vezieme Elenu domov, na Palisády, kde nás pred budovou jazykovejškoly zastaví policajná hliadka. Prvé, čo poviem, keď na nás policajt kývarozsvietenou červenou paličkou, je, že našťastie nešoférujem ja. Zastavia nás,Florián ukáže vodičský preukaz, ja lekárničku, trojuholník, aj reflexnú vestu,ktorú mám po ruke a môžem si ju obliecť bez toho, aby som vyšlaz auta. Potom dajú Floriánovi fúkať. Pýtam sa Floriána, či niečo pil,a on mi pokojne odpovedá, že len jedno malé pivo vo vlaku. Nevadí, myslísi, lebo v Rakúsku sa jedno malé pivo „smie". Na Slovensku však niea ja už viem, že s tým budú ťažkosti. A sú. Florián vystúpiz auta a policajt hovorí, že ho musia na dvadsaťštyri hodín vziať docely, potom sa zarazí a povie, že je nanešťastie piatok, takže v celebude musieť ostať do pondelka, kým sa nezačne riadna pracovná doba. Ja sapýtam, či je to nutné kvôli jednému malému pivu (policajt podľa hodnoty naprístroji vidí, že to nebolo viac), na čo ma policajt upozorňuje - a má istepravdu - že sme na slovenskom území a musíme sa riadiť slovenskýmizákonmi. Navyše, dodáva, vezmú Floriánovi vodičský preukaz a zamáva mipred nosom niekoľkými medzinárodnými „vodičákmi", ktoré vraj v ten večeruž nazbierali, zrejme, aby som si nemyslela, že hovorí len tak do vetra. Somodhodlaná urobiť hocičo, aby som Floriána pred trojdňovým pobytom v celezachránila, odvahu mi dodali aj dve vína, a chichocem sa na policajtov,vraj či by do tej cely nemohol ku mne, rapocem dve na tri a pýtam sa, čoby sa s tým teda dalo robiť. Nakoniec povedia, že za pokutu tritisíc korúnby sa dala cela odpustiť. Uľaví sa mi, hneď súhlasím, len poviem, že nemámtoľké peniaze pri sebe, musela by som k najbližšiemu bankomatu, a tonajlepšie autom, ale to nemôžem, lebo som dosť pila. Hovorím dosť, aby somdodala váhu tomu, že šoféroval Florián a nie ja, hoci auto je moje.A pán policajt mi hovorí, choďte už, nič mi nehovorte a prineste tiepeniaze. A tak nastúpim do auta, zaveziem sa k bankomatu a späť,a modlím sa, aby ma po ceste nezastavila iná hliadka a nemusela somfúkať a potom vysvetľovať, že idem autom opitá na výslovnú žiadosť ich kolegov o dveulice nižšie. Vrátim sa, všetci sú v dobrej nálade, policajti dostanútritisíc korún, dohodneme sa, že Florián nás smie odviezť domov, ale naozaj lendomov, zaželajú nám dobrú noc a my im ešte príjemnú službu.
Druhá skúsenosť jepodobná. Moja prvá cesta autom z Bratislavy do Prahy. Mám nové autoa idem bez diaľničnej známky, čo sa samozrejme nesmie. Prídem na hranice, policajtkontrolujúci pasy si obzerá moje auto. Som zvyknutá na to, že kombinácia autas viedenskou poznávacou značkou a slovenský občiansky preukazúradíkov mätie. Často si pýtajú doklady od auta. Tentokrát ich nezaujímajúdoklady, ale pýtajú sa na diaľničnú známku. Hovorím popravde, že nemám. Pýtajúsa, prečo. Nenapadne ma nijaký iný dôvod, len pravda, a tak hovorím, žesom si ju nekúpila, ale hneď za hranicami sa chystám kúpiť si českú. Policajtprikyvuje, vraj nech si teda kúpim českú, ale teraz musím zaplatiť slovenskúpokutu dvetisíc korún. Čo mám robiť, pomyslím si, mala som byť múdrejšia skôr.Nemám však pri sebe peniaze, a tak sa pýtam, či môžem zaplatiť kartou. Tosa nedá, hovorí policajt. V tom prípade, pokračuje, budete musieť zaplatiťzloženkou, ale pokuta tak z dvoch stúpne na jedenásť tisíc. Jedenásť tisíc?Pýtam sa, a nie je mi už všetko jedno, v duchu si nadávam, že som sidiaľničnú známku nekúpila, ale policajta chápem ako vyššiu moc. Nič sa nedárobiť, podľa policajtových pokynov odstavím auto na kraj a čakám. Keďženeviem, ako dlho budem čakať, začnem si čítať. Snažím sa na celú nepríjemnosťnemyslieť a sľubujem si, že začnem chodiť vlakom. Keď za mnou zrazu prídepolicajt a pýta sa ma: Slečna, a vy by ste to naozaj zaplatili?Pozriem sa naňho bezradne. Spomeniem si na to, že ako malá som mala predpolicajtmi ozajstný rešpekt. Keď povedia, zaplatím. Policajt len mávne rukoua pošle ma preč. Nezaplatila som ani korunu.
Záverom ešte čosi:Českú diaľničnú známku som si naozaj kúpila hneď za hranicami. A naspiatočnej ceste si chcela kúpiť aj slovenskú. Na československej hranici, kdesa v búdke diaľničné známky predávajú, sa nedalo platiť kartou a jasom nemala pri sebe hotovosť. S obavami som išla ďalej. Naozaj som sachcela vyhnúť ďalším nepríjemnostiam. Nasleduje parkovisko Sekule, kdediaľničné známky nemali. Odporučili mi zájsť až do Malaciek. Nakoniec som toriskla. A diaľničnú známku si kúpila až v bratislavskom Avione.
