reklama

O liečbe homosexuality

Téma homosexuality je na Slovensku stále aktuálna. Akoby na svete nebolo iných problémov, len interrupcie a homosexuálne manželstvá. Ešte nedávno si pacienti na celodenné EKG vyšetrenie museli do niektorých nemocníc priniesť vlastné baterky, lebo nemocnica na ne nemala. O tom sa však žiadne diskusné relácie nekonajú. Téma je to málo pikantná, na EKG vyšetrenia chodia väčšinou starí ľudia, siví a nezaujímaví. Pestrí exotickí homosexuáli dráždia a rajcujú v diskusiách oveľa viac. Fantázii diskutujúcich nič nekladie medze, keď si predstavujú, čo bude homosexuálny manželský pár robiť so svojim adoptovaným dieťaťom.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (60)

Najnovšou, aspoň na Slovensku, témou v tejto oblasti je liečba homosexuality. Homosexualita bola v roku 1993 vyškrtnutá z oficiálnej medzinárodnej klasifikácie duševných chorôb a dnes sa nepovažuje za chorobu, ale za variáciu normy. Či bolo toto rozhodnutie Americkej psychiatrickej asociácie, ktorá klasifikačné systémy v konečnom dôsledku zostavuje, ovplyvnené (aj) politicky alebo nie, je jedna vec. V psychiatrii stále platí, že hranice medzi chorobou a ne-chorobou sú neostré a podliehajú do veľkej miery spoločenskej konvencii. Minule sa kolega ženil v katolíckom kostole, a ako nepokrstený musel so snúbenicou absolvovať niekoľko rozhovorov s oddávajúcim kňazom. Pri tej príležitostisa dozvedel, že ak sa po sobáši dokáže, že jeden s manželov trpel v čase uzatvorenia manželstva duševnou chorobou, manželstvo sa môže vyhlásiť za neplatné. Keby sme si však prečítali klasifikačný systém, podľaktorého sa v súčasnosti v psychiatrii stanovuje diagnóza, a jeho kritériá, akúsi duševnú chorobu by sme našli takmer u každého. Napríklad závislosť od tabaku je je lege artis medicínskou diagnózou. Celkom známe sú aj dotazníčky „Máte problém s alkoholom?“, ktoré sa povaľovali na stoloch niektorých bratislavských kaviarní, a podľa ktorých mal „problém s alkoholom“ snáď takmer každý, kto na otázky odpovedal úprimne. Otázky v dotazníkoch pritom viac-menej zodpovedali kritériám pre psychiatrickú diagnózu Škodlivé užívanie alkoholu.  Nemusia to však byť len závislosti. Pri pozornom čítaní diagnostických manuálov akú takú poruchu nájdeme u väčšiny populácie.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

V jednom z článkov o liečbe homosexuality som sa dokonca dočítala, že upierať homosexuálom právo na liečbu je pre nich diskriminácia. Ako k tomu príde chudák homosexuál, ktorý sa chce liečiť, na liečbu však nemá nárok, pretože podľa oficiálnej medicíny nie je chorý. Takáto argumentáciaje šikovná a na prvý pohľad sa proti nej nedá nič namietať, keďže sa homosexuálov (zdanlivo) zastáva a snaží sa získať pre ne práva, ktoré im spoločnosť upiera. Autorovi článku však uniklo, že súčasný klasifikačný systémponúka diagnózu Ego-dystónna sexuálna orientácia, teda sexuálna orientácia,ktorá je človeku cudzia, ktorú neprijíma ako svoju vlastnú a nevie sa s ňou vyrovnať. Ak teda pre homosexuála predstavuje jeho homosexualita osobný problém, má právo vyhľadať pomoc lekára, a môže byť oficiálne liečený s takouto oficiálnou diagnózou.  Dôležité však je, že v takom prípade sa nelieči homosexualita ako taká, ale lieči sa jej „neprijímanie“. Cieľom takejto liečby nie je „prerobiť“ homosexuála na heterosexuála, ale viezť ho k tomu, aby svoju homosexualitu prijal, resp. naučil sa s ňou žiť čo najplnohodnotnejším životom. Pritom to, čo sa za „plnohodnotný život“ považuje, záleží, samozrejme, na danom človeku. Neexistujú pravidlá, čo všetko musí homosexuál (alebo hocikto iný) robiť, aby subjektívne vnímal svoj život ako plnohodnotný.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Takáto liečba, teda liečba, pri ktorej nejde o vyliečenie základnej „choroby“ , ale snažíme sa o jej prijatie, nie je špecifická pre homosexualitu. Aj v prípade chorôb, o ktorých súhlasíme, že sú to choroby, a ktoré v súčasnosti nevieme definitívne vyliečiť, ide do veľkej miery o to, aby sa človek v podmienkach, ktoré má, naučil žiť, zvládať ich. Napríklad veľká časť starostlivosti o ľudí s cukrovkou pozostáva z toho, aby diabetici – ako diabetici – žili šťastné životy aj napriek tomu, že diabetes ako taký nedokážeme odstrániť.

Ak teda homosexuál svojou homosexualitou trpí, má právo na liečbu – nie svojej homosexuality, ale svojho utrpenia. Toto je dôležité rozlíšiť. Jednaz definícii duševnej choroby je aj tá, že duševnou poruchou trpí buď sám „postihnutý“, alebo jeho okolie. Je však veľká skupina homosexuálov, ktorí svoju sexuálnu orientáciu prijímajú a netrpia ňou. Takíto homosexuáli nemajú o liečbu záujem, takže nemá zmysel hovoriť o tom, že im niekto niečo upiera.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Téma homosexuality a jej liečby, samozrejme, nová nie je. V dňoch 20.-25. septembra sa v Prahe konala Svetová psychiatrická konferencia, na ktorej bolo téme homosexuality a jej liečby venované jedno z mnohých sympózií. Sympóziu predsedal Kenneth B. Ashley z USA. Na sympóziu jeho organizátori premietli film o spôsobe, akým sa homosexualita liečila v Spojených štátoch v sedemdesiatych rokoch a o výsledkoch tejto liečby. Téma liečby homosexuality sa znova oživila potom, ako vyšla publikácia doktora Spitzera, ktorý výsledky svojej štúdie v roku 2001 prezentoval aj na každoročnom stretnutí Americkej psychiatrickej asociácie, a ktorý dospel k záveru, že mnohým homosexuálom sa ich sexuálnu orientáciu skutočne podarilo zmeniť. Tieto výsledky znovu rozvírili debatu okolo adekvátnosti liečby homosexuality, a v tejto súvislosti sa citujú aj na súčasnom Slovensku (napríklad vo vyššie spomínanom článku).

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Zdá sa, že keď niečo potvrdí „vedecká“ štúdia, treba to považovať za nevyvrátiteľnú pravdu. Ak sa v reklame dopočujeme, že taká a taká univerzita vo vedeckej štúdii venovanej tomu a tomu dokázala to a to ,má to zaručiť serióznosť a nespochybniteľnosť informácie. Ak sa niečo dokáže vo „vedeckej štúdii“, je to sväto-svätá pravda. Samozrejme, že to tak nie je. Výsledky aj tých najvedeckejších štúdií skúmajúcich ten istý problém sa od seba veľmi často mimoriadne líšia. Kým jedna vedecká štúdia prídek názoru, že istý fenomén sa v istej populácii vyskytuje s pravdepodobnosťou 7 percent, iná štúdia môže dospieť k pravdepodobnosti výskytu toho istého fenoménu v tej istej populácii 70 percent, pričom obe štúdie sú „vedecké“ a zastrešené slávnou univerzitou. „Vedeckosť“ ešte nezaručuje pravdivosť. Je to tak hlavne preto, že čím je skúmaný jav komplexnejší a ťažšie uchopiteľnejší, čím viac faktorov naň vplýva, tým ľahšie sa aj pri najúprimnejšej snahe o vedeckosť na niečo zabudne, niekde pochybí, nevezme do úvahy niečo, čo výsledky skreslí. Niekedy na toto „niečo“ prídeme, inokedy nie a o omyle sa nikdy nedozvieme.

V prípade štúdie doktora Spitzera, ktorá sa zaoberala úspešnosťou liečby homosexuality, je toto „niečo“ veľmi rukolapné a na prvý pohľad zrejmé. Metodológia Spitzerovho výskumu pozostávala z toho, že Spitzer telefonoval ľuďom, ktorí kedysi podstúpili liečbu homosexuality, a telefonicky im položil otázku, či liečbu považujú za úspešnú. Takouto metódou dospel k výsledku, že medzi opýtanými bolo aj isté percento homosexuálov, ktorí odpovedali kladne a ich liečba bola teda úspešná. Vo svete vedy sa všeobecne uznáva, že klásť ľuďom priame otázky týkajúce sa zvlášť háklivých oblastí života zvyčajne chránených ostychom a hanbou je jedna z menej výpovedných metód. Ľudia majú prirodzenú tendenciu klamať,odpovedať tak, aby to zodpovedali ich prianiu alebo spoločenskej konvencii. Navyše, pri položení jednoduchej otázky „Bola liečba úspešná?“ sa dá odpovedať len „áno“ a „nie“, bez toho, aby sme zistili, čo sa za „úspešnú liečbu“ považuje. Vo filme premietanom na sympóziu Svetovej psychiatrickej konferencie sa prezentovali iné výsledky inej štúdie, ktorá sa zamerala práve na otázku, čo znamená pre opýtaných „vyliečenie“. Zo všetkých opýtaných, ktorí podstúpili kedysi liečbu homosexuality, odpovedalo dvanásť percent, že liečba bola úspešná. Z týchto dvanástich percent tretina uviedla, že „úspešnosť liečby“ znamená, že žijú dlhodobo v celibáte. Ďalšia tretina definovala „úspešnosť liečby“ ako „každodenný boj“. Len tretina opýtaných, teda štyri percentá celej vzorky, uviedla, že „úspešnosť liečby“ znamená, že v súčasnosti žijú plnohodnotných heterosexuálnym životom. Dôležité je ešte uviesť, že všetci opýtaní z tejto skupiny boli bývalí zamestnanci hnutí ponúkajúcich liečbu homosexuality. Je to, samozrejme, prinajmenšom zaujímavá zhoda. Nedá sa pochybovať o tom, že ešte iná štúdia by dospela k ešte iným výsledkom. Tak to vo svete vedy, ako vravím, chodí. Avšak sám doktor Spitzer, ktorý sa mal v spomínanom filme k výsledkom svojej štúdie vyjadriť, sa vykrúcal a svoje vlastné výsledky relativizoval. Doslovne uviedol, že jeho cieľom nebolo dokázať, že liečba homosexuality je správna,. Nesnažil sa o nič iné, len poukázať na to, že existujú aj prípady, v ktorých pomohla. Takéto prípady však existujú prakticky v každej liečbe. A liečba, ktorej úspešnosť je štvorpercentá, sa za zvlášť úspešnú považovať nedá. Keby ste trpeli chorobou, ktorej vyliečenie je pravdepodobné na štyri percentná, asi by vás to veľmi neupokojilo. Navyše, nikto sa nevenoval otázke, nakoľko „homosexuálni“ boli príslušníci týchto štyroch percent. Je predstaviteľné, že to boli tí, ktorých sexuálna orientácia nebola v čase liečby celkom vyhranená, alebo ktorí mali inú psychickú poruchu, ktorá v čase liečby viedla k ich pochybám o vlastnej sexuálnej orientácii. Toto nevieme a už sa ani nedozvieme, v každom prípade nás to však pri hodnotení výsledkov štúdie musí napadnúť.

Premietaný film sa zameral na výpovede ľudí, ktorí sami podstúpili liečbu homosexuality, a ktorí dnes bojujú za jej zrušenie. Ľudia spomínajú nametódy tejto liečby, ktoré zahŕňali napríklad averzívnu terapiu pozostávajúcu z premietania homosexuálnych scén a bolestivých elektrických šokov,alebo z úzkeho telesného kontaktu medzi „terapeutom“ a „pacientom“, ktorého cieľom bolo ukázať, že nie každý telesný kontakt medzi dvoma mužmi musímať sexuálnu povahu. Nie je ťažké uhádnuť, čo motivuje „terapeuta“, tiež „vyliečeného“ homosexuála, aby takto „liečil“ svojich klientov. Ešte aj toto by však bolo odpustiteľné. Nie len liečba homosexuality, ale psychoterapia ako taká má za sebou obdobia a epizódy veľmi otáznych „liečebných“ metód od požívania rôznych psychotropných látok po úzky telesný kontakt medzi účastníkmi skupiny, takže tieto praktiky nie sú špecifické pre liečbu „nesprávnej“ sexuálnej orientácie. Horšie je, že ľudia, ktorí takúto liečbu homosexuality podstúpili, sa ňou cítia byť poškodení: „Liečba“ ústila do pocitov viny, seba-nenávisti, snaha seba-ovládať sa a bojovať s homosexualitou prinášala mnohé psychosomatické ťažkosti. Príjemcovia liečby boli k liečbe často motivovaní nábožensky, nezvládanie vlastných impulzov v nich vyvolávalo hlboké vnútorné konflikty, pocity seba-odmietania a menejcennosti. Seba-prijatie a prijatie vlastnej sexuálnej orientácie opisujú títo ľudia ako vyslobodenie, ako skutočné „vyliečenie“. Nevyliečili teda svoju homosexualitu, ale svoje trápenie.

Na záver ešte poznámka k homosexuálom a darcovstvu krvi na Slovensku.Podľa súčasných pravidiel sa homosexuál nesmie stať darcom krvi. Zamestnankyňa Národnej transfúznej služby Slovenskej Republiky to odôvodňuje tým, že homosexuáli sú skupinou ľudí, ktorí sa „v procese hľadania jedného partnera správajú promiskuitne“, resp. že „práve táto skupina ľudí predstavuje vyššie riziko prenosu krvou prenosných infekcií“. Ďalej sa uvádza, že takéto nariadenie nie je špecifické pre Slovensko, a upozorňuje sa, že v iných európskych krajinách sa pri darovaní krvi kladú oveľa podrobnejšie otázky ako sama sexuálna orientácia, týkajúce sa napríklad techniky sexuálneho styku. Myslím,že práve o toto ide. Som, samozrejme, za to, aby boli krvné produkty pripravované čo najbezpečnejšie, a aby sa zamestnanci transfúznej stanice o darcoch krvi čo najpodrobnejšie informovali, ak to zvýši ochranu príjemcov krvi (ktorým sa môže kedykoľvek stať ktokoľvek z nás). Nedbám, ak sa budú veľmi podrobne vypytovať aj na veľmi chúlostivé otázky. V Rakúsku, napríklad, pri darovaní krvnej plazmy odpovedáte na otázku, či ste mali vy alebo váš partner v poslednom mesiaci sexuálny styk s prostitútkou. Problém je však v tom, že na základe štatistiky nemožno usudzovať, že príslušník istej skupiny sa nejako správa bez toho, aby sme sa ho na to opýtali. Akokoľvek sa takýto postoj zdá správny a v prospech dobrej veci, je práve on princípom predsudkov všetké hodruhu: Na rovnakom základe by sme mohli zakázať prijímať do zamestnania Rómov, pretože štatisticky je vyššia pravdepodobnosť, že budú súdne trestaní. Alebo odmietnuť Slovákom vstup do istej krajiny, lebo štatistiky ukazujú, že príslušník skupiny „Slováci“ bude s vyššou pravdepodobnosťou zlodejom. Je teda v poriadku chcieť od každého jednotlivca, aby priniesol výpis z registra trestov, ale neslobodno na základe príslušnosti k istej skupine ľudí automaticky predpokladať, že „určite“ je, bol alebo bude súdne trestaný. Tak to už v demokratickom svete chodí. 

Svetlana Žuchová

Svetlana Žuchová

Bloger 
  • Počet článkov:  25
  •  | 
  • Páči sa:  0x

...cestujem... Zoznam autorových rubrík:  príbehAlica a AstraNezaradené

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu