Pokiaľ si teraz pomyslíte, že „ak pozerám Sex and the city a čítam Cosmopolitan/Elle/Evu a pod.,tak mi treba“, lebo intelektuálky s rozhľadom čítajú Simone de Beauvoir,máte na jednej strane asi pravdu. Problém však je, že čítanie takýchtočasopisov patrí k vývinu dievčaťa/ženy a nedá sa mu vyhnúť podobne,ako sa prakticky nedá vyhnúť tomu, aby deti začali pozerať televízor. Iste jemnožstvo informácii, ktoré z takýchto zdrojov – televízie aj časopisov –preberieme, individuálne, ale ich vplyvu na nás sa nevyhneme.
Terminus technicus „ženské časopisy“ používam v tomto texte na označenie lifestylovýchčasopisov určených ženám – od Cosmopolitan a Elle po Evu a Rebeccu –vynímajúc časopisy tematické: Vyšívanie krížikovým stehom, Najlepšie vianočnérecepty alebo Bábätko, ktorých cieľovou skupinou sú síce tiež ženy, ktoré všakženám majú poskytnúť konkrétne informácie v istej životnej oblasti –vyšívanie, varenie, starostlivosť o dieťatko. Proti nim nič nenamietam, aksa o dané oblasti zaujímate, zvyčajne v nich nájdete, čo hľadáte.Zmysel „ženských – lifestylových - časopisov“ je, na rozdiel od toho, oveľavágnejší. Nie je ľahké v krátkosti povedať, aké informácie (žijeme predsav dobe informácii!) majú ženám prinášať. Ako ich stará čitateľka však mámich obsah viac-menej zmapovaný. Ženské časopisy vám poradia, ako – zaujať mužaa popliesť mu hlavu, - keď už ste mu ju poplietli, ako zabezpečiť, aby muto vydržalo a hneď po prvej spoločne strávenej noci neušiel, - keď už steto zvládli potiaľ, ako ho doviesť k rozhodnutiu požiadať vás o ruku,vziať si vás a mať s vami dieťa. (Týmto sa to však končí. Pozvládnutí tohto „levelu“ sa zrejme stávate čitateľkou Vzorov na krížikovévyšívanie, Najlepších vianočných receptov a Bábätka). Samozrejme,vyskytujú sa aj články o tom, ako schudnúť a ostať chudá, ako sa obliekať,akú kozmetiku používať a ako byť dobrá milenka, ale vždy ide viac-menejo to, ako schudnúť/obliecť sa/nakrémovať sa/milovať sa, aby ste – poplietli mužovi hlavu, aby – mu tovydržalo a aby - si vás nakoniecvzal. Vyplýva z toho nie len, že centrom životného záujmu žien sú muži (čoani nepopieram), ale zároveň, že ženy samusia naučiť rôzne stratégie, ako s mužmi zaobchádzať, ako sa v ichspoločnosti správať. Keďže časopisy si kladú za cieľ vychovávať sebavedoméženy, ktoré poznajú svoju hodnotu, verné odkazu Simone de Beauvoir uverejnia občasčlánok pod hlavičkou „fun fearless female“,o žene, ktorá sa nebála vystúpiť zo stereotypu, opustiť zabehanépredstavy, a napríklad zo zamestnankyne banky sa stala cvičiteľkou jogy.Pre naozaj emancipovanejšie uzatvára obsahový repertoár článok a nákupochv lepšom prípade v Ríme, v horšom v Tokyu.
Sex and the City je, na prvý pohľad,o niečo revolučnejší, mať napríklad kamaráta homosexuála sa tam nehodnotíako najväčšia avantgarda. (Podobne, ako v slovenských „ženskýchčasopisoch“, kde si v rôznych „zakázaných stránkach“ a ichvariantoch, kde sa čitateľky majú zbaviť predsudkov a dočítať sa bezcenzúry rôzne prelomové intímne informácie, ako najpikantnejší príbeh prečítate, ako Monika prišla na to, že jejspolubývajúci je homosexuál a podobne.) Avšak „posolstvo“, ktoréz neho diváčky dostanú, je napriek manhattanským reáliám zhodnés posolstvom Evy a Rebeccy.
Prvým a základným mužsko-ženským pravidlom sprostredkovaným týmitočasopismi je, že žena musí byť tajomná a nedostupná a dať tak príležitosťmužovi, aby ju dobýjal. Dajme tomu, že na tom niečo je, dajme tomu, že by smeto dokázali nie len kultúrne, ale aj evolučne. (Na druhej strane, evolučnéteórie sú ako náboženstvo, dá sa nimi dokázať takmer hocičo). Ideálom by však bolo,aby žena bola prirodzene samostatná, prirodzene na mužovi nezávislá,s vlastným svetom a vlastnými záujmami, a aby tak prirodzenevznikla situácia, v ktorej je žena relatívne nedostupná a muž sanaozaj musí pokúsiť ju nejako „dobyť“. Teda napríklad žene-lekárke telefonujevečer nápadník, či by s ním nešla do kina. Žena by rada išla, ale má dnesslužbu, preto musí schôdzku odmietnuť. Muž získa pocit, že sa usilujeo nezávislú inteligentnú ženu, a jeho záujem vzrastie.
Model ženských časopisov je však celkom iný. Ženy, ako ich tieto časopisypredstavujú, totiž V SKUTOČNOSTI žiadny iný záujem ako mužov nemajú, ale musia usilovne a veľmipracne predstierať, že to tak nie je. Žena v podaní ženského časopisu odrána do večera nerobí nič iné, len čaká na telefonát od muža, mobil nevypínaani v noci a ani na porade, je ochotná kedykoľvek zdvihnúť a ísť naschôdzku aj o druhej ráno. Keďže toto je však podľa ženských časopisovzákladná chyba, musí vymýšľať stratégie, ako svoju nástojčivosť zastrieť.Napríklad, telefón dvíhať až po štvrtom zazvonení, resp. raz za čas nezdvihnúťvôbec, keď sa dohovára termín schôdzky, vždy povedať: Počkaj, musím sa pozrieťdo diára, potom povedať, že práve v utorok večer už má niečo súrnedohodnuté (najlepšie však nepovedať čo, aby vzniklo ešte väčšie napätie), potomsúhlasiť napríklad so stredou večerom, ale v stredu na obed ešte schôdzkuodrieknuť, a čakať, či to nápadníka neprejde a ešte sa ozve. (Axiómovčasopisov pritom je, že ho to nie len neprejde, ale jeho záujem ešte vzrastie.)V skutočnosti však táto žena podľa ženského časopisu od pondelka do nedelenerobí nič iné, len sa pokúša prečkať čas do schôdzky. Vysedávas kamarátkami (a rozpráva sa s nimi - o čom inom? -o mužoch) a na kaviarenskom stolíku má neustále položený mobil, ktorývšak, ak náhodou zazvoní, najprv nezdvihne, na druhýkrát zdvihne po štvrtomzvonení a nakoniec povie, že práve nemôže hovoriť, lebo má dôležitéstretnutie.
Toto by ešte mohlo byť celkom milé. Veď rôzne medziľudské hry skutočnefungujú (odborníkom na ne bol, napríklad, americký lekár a psychoterapeutEric Berne, ktorý o nich napísal aj známu knižku Games People Play, v českom preklade Jak sa lidé hrají). Bolo by to teda milé, keby ženské časopisyponúkali rovnaký model mužov. Ženské časopisy však prakticky odmietajúskutočnosť, že aj muž môže byť zo stretnutia so ženou neistý, že sa ho tiežnevie dočkať, že sa tiež musí krotiť, aby žene, ktorá sa mu páči, nepísalesemesku každú hodinu. (Ak ste si už ako žena niekedy na také dobrodružstvotrúfli a s nejakým mužom sa porozprávali, zistili ste asi, že aj mužisú občas neistí, vystrašení a bezradní. To sa však v Eve nedočítate.) Muž je per definitionem zaneprázdnený, avšak skutočne, t.j. svojuzaneprázdnenosť trápne nepredstiera. Muž sa aj po vydarenom rande dokáže –skutočne – zahĺbiť do práce a zatelefonovať až o dva dni, kým ženatie dva dni ani nespí, ani neje, len čaká na telefonát. Jedna scéna za všetky:Carrie dostane od Mr. Big-a na narodeniny kyticu červených ruží. Najprvpodrobne zanalyzuje priloženú kartičku (na ktorej je napísané niečo ako Všetko najlepšie), potom obtelefonujevšetky kamarátky, zájde s nimi na kávu, aby to prebrala nie lens každou zvlášť, ale aj so všetkými naraz, a po dlhej prechádzke„niekoľko hodín a niekoľko Cosmopolitanov neskôr“ zatelefonuje Mr.Big-ovi, aby sa mu poďakovala. Mr. Big zdvihne mobil práve, keď sa očividneponáhľa (muži sa vždy ponáhľajú, keď im ženy telefonujú), prijme poďakovaniea povie, že kvety poslala jeho sekretárka, ktorá si v kalendárivšimla Carrine narodeniny.
Toto je obraz žien, ktorý sa ženám predkladá ako „normálny“. Dievčatázačínajú ženské časopisy čítať v puberte (prepracujú sa k nim cezrôzne „light verzie“ s označením girl,za mojich čias to bolo Bravo girl,teraz je, myslím, Cosmopolitan girl)a v podstate v tom pokračujú snáď až do okamihu, keď siuvedomia, že pomer informačnej hodnoty a ceny je vyslovene nevýhodný(keďže je v nich prakticky stále to isté). Takto to aspoň bolo so mnoua väčšinou mojich kamarátok. Podstatné však je, že časopisya ich posolstvá na nich/na nás pôsobia práve v „kritickej“, v„senzitívnej“ fáze, keď si utvárajú/utvárame sebeobraz a obraz sveta,ktorý je potom informáciami, ktoré dostaneme, samozrejme ovplyvnený.
Pre tých, ktorí to chcú mať aj vedecky podložené: Práve Berne zaviedol vosvojej transakčnej analýze termín „posolstvo“ na označenie istej „správy“,ktorú dieťaťu sprostredkujú rodičia a ktorú potom dieťa – neskôr dospelý –celoživotne nosí so sebou a správa sa podľa nej, hoci nevedome. Takéto„posolstvá“ však nemusia pochádzať z rodiny, ale aj z iných zdrojov,napríklad z médií či všeobecnej spoločenskej klímy. Ženské časopisysprostredkúvajú dievčatám a ženám takéto „posolstvo“: Ženy, ktorénezaujíma nič iné len muži, strávia život zúfalým čakaním na telefonátya predstieraním, že nečakajú. Muži majú, naopak, situáciu pevnev rukách, nad ženami majú v tomto zmysle úplnú nadvládu, stisnutímtlačidla na mobile ovládajú ich duševný stav.
Ženy, ktoré žijú, správajú sa a konajú pod vplyvom takéhoto sebeobrazua posolstva, prakticky nemôžu byť schopné autentickej, prirodzenejmedziľudskej interakcie. Ak nejde o nič iné, len predstierať nedostupnosť,resp. zastierať dostupnosť, ak k svojmu partnerovi pristupujem ako malázraniteľná myška k orlovi, ktorý ma má plne v mocia v pazúroch, takže sa musím kryť a chrániť, niet divu, ženemôžeme spolu komunikovať na normálnej, medziľudskej úrovni. Muž praktickynemá možnosť priblížiť sa k žene, lebo aj tá najnevinnejšia veta jeodrazená ako potenciálny útok. Dva príklady zo Sex and the City: Miranda:„Akú zmrzlinu máš najradšej?“, Nápadník: „Jahodovú.“ Miranda: „Takú klasickú,to svedčí o tom, že si nudný.“ Alebo: Carrie si podáva ruku s potenciálnym Nápadníkom a akoprvé povie: „Zdá sa mi, že máš medzi prstami blany.“ Čo si má úbohý muž počať,keď nepočuje nič iné, len kŕčovito vtipné coolpoznámky, predstieranú ľahostajnosť, fingovaný nezáujem? Bojím sa, že ženymajú podobnými posolstvami natoľko vymyté mozgy, že nie sú viac schopnénormálnej interakcie s mužom. Nie sú/sme schopné zdvihnúť telefóna povedať, To je skvelé, že voláš. Nie sú/sme viac schopné poslaťv noci esemesku Myslím na teba. A neposlať ich pritom osemdesiat.Podľa ženských časopisov totiž žena, ktorá podľahne svojim citoma nedokáže ich udržať na uzde, sa mení na prenasledovateľku, ktorá mužovivytelefonúva a vypisuje, až si muž musí zmeniť telefónne čísloa bydlisko, nalepiť fúzy a presťahovať sa na iný kontinent.
Ako som už povedala, ženské časopisy sa snažia vychovať zo svojichčitateliek funny, fearless females.Proklamujú sa ako slobodomyseľné, rúcajúce predsudky, údajne povzbudzujú ženy, aby sa nebáli svojejsexuality a svojej slobody. Tvrdia, že nás, ženy, utláčajú muži, ktorí námvládnu, viac zarábajú, nemenštruujú, nerodia a nechodia na materskú,a my sa musíme proti tomuto teroru a nadvláde vzbúriť. Na druhejstrane ma tie isté časopisy poúčajú, ako prečkať čas po prvej spoločnestrávenej noci, kým muž nezavolá, lebo pravidlo je, že žena sa na prvú spoločnúnoc odhodlá ako na slepý pokus a len a len muž rozhodne, čo sa stanepotom. Kým ženské časopisy sa nás údajne snažia naučiť, ako si pred mužmiustrážiť sebavedomie, myslím, že najväčším nepriateľom nášho sebavedomia sú onisami. Časopisy, ktoré nás majúinformovať, ako úspešne komunikovať s mužmi, v skutočnosti vnucujúvzorec správania, ktorý skutočnú komunikáciu v podstate znemožňuje. Ženy,ktoré nimi nasiaknu (a nenasiaknuť nimi je veľmi ťažké) budú síce možno funny a fearless, ale zároveň veľmi, veľmi sami, a to aj, ak budúzdieľať domácnosť s monackým princom, ktorého privábia podľa rádCosmopolitanu.
