Do prvého ročníka nastupovala mladšia Mária s tým, že už dokázala čítať z novín. Jej staršia sestra Alžbeta sa rokpred tým musela trápiť s tými čudnými znakmi v šlabikári, ktoré bez obrázkunedávali zmysel. Mária sa vtedy popri nej hrala a tak učila písmenká.Veľmi nenásilne a efektívne - bez pocitu, že musí. Milovala recitovať básne na základnej škole, lebo ich všetky vedela už rok dopredu. „Kto zapríčinil tento úpadok? Zosurovenie, zdivočeniemravov?“ Alžbeta si stokrát nahlas opakovala, jej mladšia sestra si tovšetko zapamätala a potom v škole excelovala.
Prišiel výber strednej školy. Rodičia stálipri vážnom rozhodnutí o živote svojho dieťaťa. Po prvýkrát prežívali podobnú situáciu, a tak si nechali poradiť učiteľom. „Alžbetka je dobrá žiačka,taká dobrá dvojkárka. Hovorím, dobrá žiačka. Ale na gymnázium... oni by ju tams jej priemernou povahou zničili. Nie, nehodí sa na gymnázium...“ Učiteliasú učení, oni predsa vedia čosio vzdelaní. Musia mať pravdu. Nechajte spraviť štrnásťročné dieťa jednoz najzávažnejších rozhodnutí svojho budúceho života: „Hovoria, že nagymnázium nie som dobrá. Možno na zdravotnú budem?“
Alžbeta sa prijatím na zdravotnícku školu podpísalapod večnú spoluprácu so slovenským zdravotníctvom. Po skončení musela akoosemnásťročná, rovnako ako mnoho ďalších mladých zdravotníkov z východnéhoSlovenska, odísť ďaleko od rodiny. V našich vlakových pomeroch je to dĺžkamerateľná ôsmymi hodinami nepohodlnej jazdy na zapotených sedadlách.
Mária kráčajúc po už vyšľapanom chodníčku, sivybrala lepšiu strednú školu a dostala sa na výšku. Rodičia ešte nejakúchvíľu stále krútili hlavami: „Mária, veď my sme ťa nikdy nepočuli učiť sa. Alžbetka si vždy opakovalanahlas a vedeli sme, že je nad knihami. Teba sme však nikdy nepočuli...“
Dnes obe sestry bývajú od seba pol hodinuvlakom. Mária končí vysokú školu a už si hľadá svoju cestu za prácou dozahraničia. Alžbeta pracuje v nemocnici, zachráňuje životy popálenýmľuďom. Býva na nemocničnej ubytovni, kde vrátnica prísne stráži návštevnéhodiny a žiadní noční hostia nie sú povolení. Prenajať byt, či deliť saoň, by si zo svojho platu nemohla dovoliť.
„Mária,ja som už odsúdená dokonca života pracovať v zdravotníctve. Nie som siistá, či to je to, čo chcem, lebo nie som šťastná. Ale veď ja teraz už nič inéneviem!“, sťažuje sa Alžbeta pri jednej z ich krátkych spoločných návštev.Alžbeta študuje – diaľkovo. V zdravotníctve samozrejme. Obetuje všetkysvoje dni voľna na víkendy v škole. Vyštuduje šesťročnú školu, avšak ani jej magisterský titul zošetrovateľstva jej nezaručí lepší status. V slovenskom zdravotníckomsystéme bude vždy „len“ zdravotná sestra. Bude zachraňovať životy iných apritom nežiť ten svoj vlastný.
Hovorí sa, že najstarší majú v životeveľa výhod oproti svojim mladším súrodencom: vždy dostanú vlastnú izbu, je imviac dovolené, nemusia nosiť šaty po mladších a vždy sú tínajzodpovednejší. Ja mám voči nim veľký rešpekt. Ako prví sa musia naostroprebíjať životnými situáciami, ku ktorým nie je návod na použitie. Tí, čo prichádzajú po nich, sú už múdrejší, majú know-how.
Je miľúto tých prvých, ktorí robia chyby, len aby sme sa my ostatní z nich mohli učiť.
