Pochválen buď dobrý deň

Narodila a vyrastala som v malej dedinke, kde každý každého pozná, a tým pádom aj navzájom zdraví. Ako malej mi v škole aj doma vštepovali, že zdraviť je známkou „slušnosti“. A tak som ako dobre vychované dieťa bola na každom kroku na pozore pred dospelými osobami, aby sa náhodou nestalo, že im nepozdravím. Pravidlá rituálu boli jednoduché: pozdraviť každého podľa svojho statusu tak, ako mu prináleží. Od ahoj, cez dobrý deň až po pochválen.

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (18)

Na dedine sa za pozdrav okrem klasického „dobrý deň“ považuje aj takzvaný „pochválen“ čiže „Pochválen buď Ježiš Kristus!“. U nás sa podľa nepísaných pravidiel zvyklo pochválen zvolávať na starších ľudí (hranica je povedzme šesťdesiat rokov), ostatným dospelým patril dobrý deň. Hoci viem, že na niektorých miestach sa pochválen zdravia všetci dospelí (zrejme to závisí od kresťanskej tradície rôznych lokalít).

Jeden môj známy sa ako pubertiak svojským spôsobom vysporiadal s pochválen, ktoré bolo preňho vtedy nanajvýš patetické. Vychádzal zo stereotypu, že starší ľudia nedočúvajú, a tak pri pozdrave chválil vždy len sám seba: po hlasnom POCHVÁLEN stíšene doložil „ buď Peter Krátky“ (svoje meno). Babky mu spokojne prisvedčili „Naveky amen!“ a obidve strany sa rozišli v najvyššej spokojnosti.

Dnes som sa na dvore pred domom trochu pustila do práce s trávnikom. Po ceste išlo malé dievčatko a zvolalo na pozdrav: „Pán Boh pomáhaj!“ (zvolanie, ktoré by malo povzbudiť človeka pri práci). V mysli som lovila správny výraz: „Pán Boh vyslyš!,“ zvláštne zneli tieto slová z mojich úst po takom dlhom čase.

Pred pár dňami mi pätnásťročný chalan na moje ahoj odpovedal dobrý deň. Spomenula som si na to, aké nepríjemné mi v detských časom pripadali konfrontácie s ľuďmi vo veku 20-30 rokov. Nikdy som nevedela, či je vhodné ahoj alebo už dobrý deň. Veru, postúpila som do iného statusu. Už som z tých kategorizovaných ako „dobrý deň, TETA“.

Posledné roky som vo svojej dedinke trávila veľmi málo času. Vyrástla som a dospela, a to sa odzrkadľuje aj na celom rituáli zdravenia. Postúpila som do vyššieho statusu, kedy je dovolené nezdraviť. Na moje dobrý deň niekedy nedostanem ani to, „ako robia kravičky“. Kto vie, možno sa dospelí nikdy naozaj nezdravili, možno k tomu učia len svoje deti.

(„Ale no tak, nebuďte patetickí s tým zdravením. Sme predsa dospelí. My sa bez nejakého preukazovania úcty zaobídeme. Nebudeme sa hrať na to, že sa všetci naozaj máme v úcte. Nebudeme si predsa klamať.“)

Niekedy sa mi stáva, že keď v meste stretnem babku v tradičnom oblečení, ako vyšitú zo zastrčenej dedinky niekde na východe, dostanem tik na „pochválen“. Nie je to len z naučenej povinnosti. Je to aj tým, že si ctím starobu a vážim si tradície. Pozdraviť takejto babke dobrý deň by mi pripadalo asi rovnako neprirodzené, ako povedať dnes dospelému práci česť.

Pozdrav je vec zvykov a tradícií každej komunity. Možno sa stane, že sa ľudia budú časom menej a menej zdraviť, pochválen vymizne z nášho slovníka a pri práci nikto nebude nikoho povzbudzovať pozdravom. A kto vie, možno práve naopak. Pochválen sa udrží a my budeme pri stretnutí sa na staré kolená, v časoch zmenených niekoľkými generáciami, chváliť dobrý deň.