So slovenskými vlakmi som už skúsila všetko: cestovať druhou triedou, prvou triedou, expresom, medzinárodnou linkou, v noci na miestenku, s ležadlom, s lôžkom... Cestovanie v slovenských železničných podmienkach je rôznofarebné. Veľakrát cestu nenarúšajú žiadne nepriaznivé javy. Na druhej strane, tie opačné prípady si človek pamätá lepšie.
Cestovala som už v zime v nevykúrenom kupé, v lete zas zvyčajne jedinou klimatizáciou ostáva okno otvorené dokorán. Zažila som aj do polovice cesty zapnuté centrálne osvetlenie v nočnom spacom vozni: keď spíte na posteli na „treťom poschodí“, tvárou 40 cm od stropu a svetlo uprostred vám svieti rovno do očí, nie je vám to jedno... Najhoršie je, ak dostanete miestenku do kupé na začiatku vozňa. Vašim tichým spoločníkom počas celej cesty je smrad zo susediaceho vécé. A zároveň máte to šťastie sedieť rovno „nad kolesami“, takže nakoniec z vlaku odídete dokonale vytrasený. Ak ste niekedy sedeli na starej, práve žmýkajúcej práčke, tak si to trasenie možno viete predstaviť.
Je zaujímavé sledovať železničnú trať, ako sa približuje ďalej na východ. Z rýchlika sa stane už iba „zrýchlený vlak“, ktorý kde-tu postojí zo tridsať minút, aby sa minul s oproti idúcim vlakom. Z Bratislavy do Košíc sa expresom dostanete za štyri hodiny. Vlakom z Košíc smerom ďalej na východ vám trvá minimálne dve hodiny prekonať sto kilometrov!
Dnes sa hovorí sa o modernizácii: Bratislava – Piešťany. Pred pár rokmi som počula prvé avízo o zmenách na tejto trati. Ľudia mali veľké oči, spomínala sa rýchlosť 220 km. Hovorila som si: „Slovensko bude mať svoje „takmer TGV“ na krátku trať." TGV (čítaj té žé vé, z francúzskeho Train à Grande Vitesse) je vysokorýchlostný vlak, ktorým sa preslávili Francúzi. Jeho priemerná rýchlosť je 300 km/hod.
Spomínam si na moje posledné cestovanie v TGV na trati Tours – Paris. Cestujúci okolo mňa boli zamestnaní čítaním, hraním sa so svojim laptopom, či len tak oddychovali so zavretými očami. Komfort druhej triedy na mňa pôsobil tak pokojne a obývačkovo, že som si bez okúňania vytiahla svoje šitie a prišívala korálky na práve dohačkovaný šál. Od práce ma vyrušila akurát promotérka, ktorá cestujúcim ponúkala cukríky na ochutnanie zadarmo.
Ani som necítila, že niekde podo mnou sa kolesá ženú tristokilometrovou rýchlosťou. Iba pohľad von ma presvedčil o tom, že sa hýbeme. Tam vonku sa veci míňaju tak rýchlo, že vás z toho rozbolí hlava.
Od 1. marca už na trati Bratislava – Pieštany cestujeme trochu ináč. Kvôli výluke, či vlastne modernizácii. Železnice Slovenskej republiky sa pochlapili. Pôjdeme rýchlejšie – až 160 km/hod. Z Trnavy do Bratislava za dvadsať minút. Hurá! Slovensko je o krok bližšie k železničým standardom EÚ.
Čo to znamená pre mňa? Síce sa ešte naďalej budem trepať domov vo vlaku na prepotených sedadlách, so zlou klimatizáciou, s medzinárodnými nadpismi, ktoré ignorujú angličtinu. Ale už nie osem hodín. Možno iba sedem a pol.
Na záver: Chcela som sa zrátať, koľko času som stratila cestovaním vo vlakoch za posledných päť rokov môjho života, ale napokon som to vzdala. Výzva pre dobrých matematikov: priemerne osem hodín, každý tretí týždeň domov a späť, od októbra do júna, počas piatich rokov. Koľko je to týždňov zmárneného času?
