Už sa nedá vyhovárať na pubertu, ani na skúškové obdobie. Veci sa nedajú odkladať na „potom“. Šteklenie v bruchu pri prežívaní platonických lások nahradili kŕče zo stresu a zodpovednosti. „Berieš život príliš vážne!“ povedal mi minule môj známy. No dobre, nebudem. A skončím ako ty: pri tridsiatichtroch rokoch si stále nebudem pamätať dátum narodenín svojich najbližších, budem pravidelne marinovať svoj mozog v liehu a meniť partnera podľa ročných období. Viem, aj tak sa dá.
Včera som dlho nemohla zaspať. Jedna z tých nocí, kedy riešite problémy svojho života nezmyselným premýšľaním nad možnosťami a stratenými príležitosťami. „Spomeň si na niečo milé.“ Opakovala som si v mysli. Niečo milé a pokojné...
Vybaví sa mi čerešňa v babkinej záhrade, na ktorú som vždy rada liezla, keď srdcovky „skrvaveli“. A potom lúky v lete. Rada by som chcela opäť zakúsiť kyslosť „kapuše“ – trávy, ktorú sme ako deti svedomito hľadali na lúke. Vraj sa z nej dostáva žltačka. Čím viac by sme o tom rozprávali, tým viac by nám kyslá burina pridávala na chuti, ako niečo „zakázané“. A potom by som si zo zlatého poľa natrhala malé slniečka a plietla si púpavové vence, náhrdelníky, prstienky...
Opäť by som sa rada zakrádala so sestrou na babkinu povalu. Každým krokom by som zastala, otestovala pevnosť podlahy a s malou dušičkou prešla ďalej. Srdce by som mala v hrdle od strachu, že by mi cestu skrížil nejaký potkan. Na konci môjho povalového dobrodružstva by som objavila staré listy od pradedka z Ameriky. Čítala by som so zatajeným dychom: „milé pozdraveňe odo mňe, tveho oca, to je pre tebe sinu...“ A bolo by mi tak ľahko.
Upiekla by som si tortičky z piesku, stružlín a vody zo studne a predávala za peniaze, ktorými by boli vždy len listy orgovánu. Pochovala by som krtka pri pni, na ktorom rástli huby a vyrobila mu kríž z konárikov a trávy.
Zas by som sa chcela skrývať v lesoch, robiť si prístrešky z konárov stromov a nájdených kusov igelitu, rozložiť oheň a ukrývať sa pred dažďom v mojej lesnej skrýši, premoknutá do nitky utekať cez cintorín, dole ulicou...
Pretekala by som s otcom v behu po kameňoch bosými nohami. Utekala by som ako o dušu, aby som ho predbehla a stratila sa mu z dohľadu. Bežala by som ďaleko. Až tam, kde sa nedospieva, kde pretrváva detská bestarostnosť a ľahkosť myšlienok.
...a kde sa nepíše diplomovka.
Ráno som vstala nezvyčajne pokojná. Neprebudili ma žiadne nočné mory. Neznepokojila ma ani predstava, že ďalší deň strávim za počítačom ťukaním odborných textov. Celú noc som utekala a došla som až sem: na izbu číslo 503 trnavského internátu, kde sa to pár týždňov všetko skončí. Vitaj zodpovednosť, idem sa s tebou pasovať.
