Intimita pocitov
Vzťahy sú ako tkanivo, ktoré spája duše. Niektoré sú jemné a nežné, iné hrubé a plné uzlov. Sú chvíle, keď sa cítime chránení v ich objatí, a sú chvíle, keď nám spôsobujú bolesť.
Sú ľudia, ktorí sa k nám priblížia tak blízko, že cítia rytmus nášho srdca. Vedia, kde sú naše hranice, a predsa ich prekračujú. Jemne, nenápadne. Nie ranou, ale slovom alebo činom. Nie krikom, ale mlčaním. Ich dotyk nezanechá modrinu na tele, ale na duši.
Manipulácia nie je vždy zrejmá. Niekedy má podobu starostlivosti, inokedy obety. „Robím to pre tvoje dobro“ alebo „Robím to, lebo mi na tebe záleží,“ hovoria. A my tomu chceme veriť. Veľmi tomu chceme veriť, že tá bolesť je len nedorozumenie, že všetko je len chvíľkové. Že to tak predsa nemohli myslieť naozaj. Ospravedlňujeme ich v nás, lebo my k nim pristupujeme s láskou. Ale pod povrchom cítime trhliny.
A potom príde moment, keď nás to pohltí a pýtame sa: Prečo nevidíš, čo cítim? Prečo nevnímaš moju bolesť? Prečo v sebe cítim zmätok? Moje slová, hoci môžu zraňovať, nevyjadrujú úmysel ublížiť, ale túžbu po porozumení. A predsa sa stretávame s nepochopením. Niekedy je problém v tom, že nie všetci vedia vnímať cit inak ako nástroj na získanie moci. Je to moment, keď sa zdá, že empatia zostáva nepochopená a ignorovaná. A my sa začíname pýtať, či to nie je len náš problém – že sme sa len pomýlili v očakávaniach.
Manipulácia nemusí byť len otvorená a hrubá. Niekedy sa skrýva za maskou lásky a záujmu, ktorý sa pred vami starostlivo prezentuje. Je to divadlo, ktoré sa hrá v očiach a srdciach tých, ktorí túžia po niekom, kto im vyhovuje a kto sa prispôsobí. Tento druh vzťahu vám dáva pocit, že ste dôležití, že niekto skutočne rozumie vašim potrebám, ale v skutočnosti sa tento človek neustále nachádza v pozícii, kde je pre neho dôležité len to, čo chce on sám.
Vždy sa tvári, že mu na vás záleží, že sa chce s vami podeliť o svoje myšlienky a pocity, no v skutočnosti vás necháva stáť pred prázdnym priestorom bez možnosti skutočne sa spojiť. Zdieľa len to, čo je pre neho výhodné, a keď sa pokúsite vyjadriť, čo vás trápi alebo čo sa vás dotýka, všetko sa otočí proti vám. Je to zrazu vaša vina, vaša chyba, že ste sa cítili zranení, že ste niečo očakávali, čo nebolo vo vašich silách získať. A vy ste ten, kto je obvinený, nie ten, kto si zaslúži pochopenie.
Takýto vzťah vás pomaly vyčerpáva, pretože sa stávate obeťou niečoho, čo sa zdá byť láskou alebo záujmom, ale je to len hra. A keď prídu chvíle, keď sa cítite zranení, ste to vždy vy, kto odchádza so sklopenou hlavou a s pocitom, že ste niečo nesprávne pochopili alebo vyjadrili svoj názor. Ale v skutočnosti to nie je o vás. Je to o tom, že niekto nezodpovedá za svoje činy, ale hrá túto hru, pretože mu to vyhovuje.
Toxicita sa neskrýva v jednej hádke, v jednom nesúhlase. Je to tiché prepletanie viny a lásky, obdivu a ponižovania. Niekedy je to reťaz slov, ktoré nás držia na mieste, inokedy prázdno tam, kde mala byť blízkosť.
Intimita pocitov je krehká. Môže byť požehnaním, ale aj pascou. Niekedy si ani nevšimneme, že už nepatrí nám. A tak sa pýtame: Kde sa končí láska a kde začína manipulácia? Kde je hranica medzi starostlivosťou a kontrolou? A kedy je čas odísť?
Niektoré vzťahy nás vyživujú, iné nás pomaly vysávajú. A my sa musíme naučiť rozoznať rozdiel. Pretože skutočná blízkosť nebolí. Skutočná láska a záujem neláme, ale lieči.
A aj keď nás bolesť zraní, keď sa cítime opustení a zabudnutí, musíme sa naučiť jedno: Ak niekto, koho milujeme alebo na kom nám záleží, sa rozhodne nás stratiť alebo sa k nám správa neúctivo, nie je to naša vina. Je to jeho rozhodnutie, jeho cesta. Môže to byť partner, brat, rodič, kamarát či známy. A aj keď sa to nezdá, je to niečo, čo musíme prijať. Činy hovoria viac ako slová. A ak sa nám niekto vyhýba, ak nás necháva v tme, musíme sa prestať obviňovať za jeho rozhodnutia.
V konečnom dôsledku sa musíme naučiť jednu veľmi dôležitú vec: Ak nás niekto, na kom nám záleží, opustí alebo sa k nám správa bez rešpektu, je to jeho rozhodnutie. A aj keď je to ťažké, musíme dať tomu druhému priestor, aby odišiel. Pretože skutočná láska neubližuje. Skutočná láska nás posilňuje, nie oslabuje.
Môžeme byť zranení, ale to neznamená, že musíme zostať v tej bolesti. Niekedy je najväčšou láskou k sebe samým povedať: „Toto je miesto, kde končím. Už si nezaslúžim viac bolesti.“ A aj keď táto cesta nie je jednoduchá, je to cesta k uzdraveniu, k nájdeniu pokoja a znovuobjaveniu seba.
S dotykom A.
