Samota je krutý pocit.
Niekedy prichádza ticho, nenápadne, ako tieň, ktorý si sotva všimneme. Inokedy nás zasiahne ako náhla búrka – nájde nás nepripravených a prenikne hlboko do duše. A tak veľmi bolí. Bolí pocit, že sme sami, že nikomu na nás nezáleží, že na tomto svete nie je nikto, kto by o nás dbal a bol s nami.
Pamätám si, ako pred niekoľkými rokmi mi jedna osoba, ktorá už je v nebi, povedala:
„Ak sa takto budeš správať aj naďalej, zostaneš sama.“
Vtedy som jej odpovedala bez štipky rešpektu a sebareflexie – vysmiala som ju:
„Mne sa to nikdy nestane.“
Ale ono sa to stalo. O pár rokov prišla.
Samota. Opustenie. Bolesť. Strach. Nepochopenie.
Mala som v hlave jedinú myšlienku:
„Ako sa toto stalo práve mne?“
V období, keď som bola sama, som postupne začala chápať, čo to znamená byť osamelá.
Nebola to len neprítomnosť ľudí okolo mňa, ale prázdnota vo vnútri. Pocit, že aj keď niekto pri mne bol, nerozumel mi. Ani ja som si nerozumela. Možno to bolo práve to najhoršie – tá priepasť medzi tým, čo som cítila, a tým, čo som ukazovala navonok.
Pamätám si noci, keď som ležala v tichu a pozerala na strop, zvažujúc, či som to bola ja, kto urobil chybu. Možno som sa uzavrela príliš. Možno som odohnala tých, ktorí ma chceli mať blízko. Alebo som len čakala na niečo, čo neprišlo. Často som obviňovala samu seba. Cítila som, že samota je často zrkadlo – donúti nás pozrieť sa na seba, hoci sa tomu chceme vyhnúť.
Postupne som si uvedomila, že samota môže byť aj učiteľom. Bola chvíľami krutá, áno, ale ukázala mi niečo, čo by som inak nevidela – moju vlastnú hodnotu. Nie tú definovanú inými, ale tú, ktorú som si musela nájsť sama.
Začala som si vážiť maličkosti, prehodnocovať priority a rozmýšľať nad tým, čo ma naozaj robí šťastnou. Prehodnotila som, čo v živote chcem a čo nie. Zamyslela som sa nad tým, akú mám povahu, čo by som na sebe chcela zmeniť a čo som proste ja. Hlavne som si uvedomila, že aj keď sa cítim osamelo, nie som úplne sama. Svet je plný krás, ak si dovolíme ich vnímať. Niekedy nás samota tlačí, aby sme ich našli – aby sme sa na chvíľu prestali báť byť sami so sebou.
Možno to najdôležitejšie, čo som sa naučila, je, že samota nemusí byť navždy. Je to len obdobie, ktoré nás pripravuje na niečo nové. A hoci to bolí, dáva nám možnosť rásť.
Teraz už viem, že byť osamelý neznamená byť zbytočný. Znamená to len, že ešte nie sme tam, kde máme byť.
A ak sa práve teraz cítiš osamelo, pamätaj, že to nie je tvoja konečná zastávka. Je to len jedna kapitola v knihe, ktorá má ešte veľa stránok. Drž sa, čítaj ďalej, a čoskoro pochopíš, prečo táto kapitola musela byť napísaná.
S dotykom A.
