V dnešnom svete, ktorý nás zahlcuje povinnosťami a rýchlym tempom života, často strácame kontakt so svojimi skutočnými pocitmi. Žijeme pragmaticky, vykonávame úlohy bez hĺbky a bez zamyslenia sa nad tým, čo naozaj potrebujeme. Naša duša však volá po nehe, láskavosti a záujme – nielen od ostatných, ale aj od nás samých.
Citlivosť je dnes často považovaná za slabosť. Ak prejavíme emócie, sme označovaní za zbabelcov, ale hlboko vnútri to v nás vrie. Bojíme sa ukázať to, čo cítime. A predsa – to malé dieťa, ktorým sme kedysi boli, je stále v nás. Túži byť pochopené a milované. Bez podmienok. Len preto, že je.
Pamätám si, ako som sa ako dieťa zamýšľala nad tým, čo láska vlastne znamená. Vyrastala som v rodine s viacerými súrodencami, a hoci bolo doma často rušno, ten pocit, že ma niekto vidí a objíme len preto, že som, mi chýbal. Nikdy som nezažila ten okamih, keď vás mama privinie a vy pocítite, že ste v bezpečí, že nie ste sami.
Práve to vo mne zanechalo túžbu – byť naozaj milovaná. Nie preto, čo robím, alebo aká som navonok, ale preto, že som. Ako dieťa som si myslela, že musím byť iná, robiť viac, aby som si zaslúžila lásku. Ale dnes viem, že láska takto nefunguje.
Láska je o prijatí. O tom, že niekto vidí všetky naše nedostatky a stále nás miluje. A keď som túto lásku nezažila tak, ako som si priala, naučila som sa ju hľadať a vytvárať. Vo vzťahoch, ktoré som si vybudovala, vo svojich deťoch a najmä vo vlastnom srdci. Priznám sa, že ešte aj dnes, keď už sama som mamou, občas cítim túžbu po takej láske, nehe a bezpečí – po pocite, že som milovaná a chránená len preto, že som.
Aj keď v nás stále žije to zranené dieťa, ktoré túži po láske a prijatí, časom som pochopila jednu dôležitú vec – tú lásku môžeme rozdávať my sami. Nemusíme čakať, kým ju dostaneme. Môžeme ju darovať. Nielen slovami, ale skutkami. Tým, ako sa správame k iným, ako ich prijímame so všetkým, čím sú, aj s ich bolesťami a nedokonalosťami.
Možno si v sebe stále nesieme svoje bolesti, ale práve to, ako sa cez ne dokážeme pozerať na svet a ako sa rozhodujeme konať, ukazuje, kým naozaj sme. Láska nie je len pocit, je to cesta, ktorú si volíme. Každým láskavým pohľadom, dotykom, každým skutkom, ktorý druhému povie: Vidím ťa, si dôležitý.
A tým, že ju rozdávame, často liečime nielen druhých, ale aj to zranené dieťa v nás.
„Láska, ktorú sme možno nedostali, nás môže naučiť, aké dôležité je ju rozdávať. Každý z nás má schopnosť byť tým človekom, po ktorom sme sami túžili – láskavým, chápavým a prijímajúcim. Možno práve naše zranenia nás učia, ako byť darom pre iných. Pretože v každom láskavom skutku sa skrýva odpoveď na to, čo sme kedysi hľadali – a tým odpovedáme aj sami sebe.“
S dotykom A.
