Streda 18.3. / ôsmy korona deň
7:00
Dcéra sa budí mrzutá, nechce počuť ranné správy o korona víruse, ani počty nakazených ani ďaľšie opatrenia. Chce veselé pesničky. Odmietam. Spoločenská nálada je pochmúna, veselé destké pesničky nebudú. Dcéra šmarí svoju ružu do vlasov v kúpeľni o zem. Chce pesničky.
7:30
Dcéra odmieta raňajkovať starý chlieb. Chce mäkké čerstvé rožky. Nemáme. V obchode sme boli zodpovedne naposledy v deň vyhlásenia školskej karantény, čo je presne deväť dní dozadu. Syn dcére povie, že je rozmaznaná, na čo mu ona oznámi: “ Ty si bulo!” Rozhodnem sa pre láskavý úsmev a prosbu, nech sme k sebe čo najmilší. Navrhujem, aby sme vždy, keď chceme tomu druhému povedať niečo nepekné, namiesto toho povedali radšej niečo pekné. Syn chce príklady. “ Mám chuť jej povedať, že je hnusná umrčaná žaba. Čo mám povedať namiesto toho? “ pýta sa. “Pochváľ jej vlasy!” navrhnem. “Prečo by som to hovoril, keď sa mi nepáčia? ” chce vedieť syn. “Lebo si bulo!” vysvetlí mu urazená dcéra.
8:00
Syna som s celou jeho online výukou zatvorila do izby, dnes má plne samostatnú prácu. Všetky zručnosti má nadobudnuté, zvládne to, má moju plnú dôveru.
8:30
Môj milý muž mi chcel dať čas, aby som sa aj ja konečne mohla venovať svojej práci. Dcéra ale roztrhala materiály, ktoré som jej vytlačila, lebo môj milý muž nenakreslil čiaru tou správnou farbou. “Aj ty si bulo!” oznámila svojmu otcovi. Hranice sú podupané mrzutou nôžkou. Muž dôstojne vstáva a oznámi dcére, že jej správanie je mu veľmi nepríjemné a preto s ňou nebude ďalej spolupracovať.
9:00
Dcéra je pokarhaná, upokojená, materiály nanovo vytlačené. Dcéra ale nechce kresliť čiary, chce svoju kamošku Johanku. Keď jej opäť vysvetľujem, prečo kamoška tiež nebude, začne kresliť a spod ružových viečok zazerá na svet.
9:30
Dcéra hľadá ružovú fixku. Ide ju hľadať do synovej izby. Syn ju vyhodí, dcéra sa naštve a tresne dverami. Jeho dverami. Tentokrát jej povie bulo on. Rozmýšľam, či ho mám napomenúť aj za to, že toto substantívum nepreviedol do ženského rodu. Bulica? Bula?! Radšej otváram chladničku a zisťujem, že nám došla aj čokoláda. Prečo som bola pri tom poslednom kľúčovom nákupe taká zdržanlivá, prečo?!
10:00
Naštvatá dcéra sa chce objímať. Je mi jasné, že som dopracovala. Pri mojkaní zisťujem, že si neumyla zuby. “Došla nám pasta,” oznámi mi dcéra, “už predvčejom.” Verím, že zubár bude chápavý. Asi nebudeme jediný.
10:07
Z izby vylezie syn v podozrivo dobrej nálade. Nechcem znižovať nastolenú hladinu dôvery, takže sa ho iba opýtam, či sa mu darí. “Darí!” oznámi mi rozjarene. Otvára chladničku. Okrem polboka slaniny tam už nič nie je. Ideme na doraz, vírusový režim. Dcéra žuje piškóty s posledným jogurtom, odmieta sa podeliť. Syn jej po krátkom uvažovaní povie, že tie vlasy má v podstate celkom pekné. Dcéra mu dá jeden piškót. Je to minižena, má dobrú pamäť. Syn odchádza, nič viac pekného ho nenapadlo. Cestou z kuchyne zavadí dcére o nohu. Dcéra začne jačať, akoby jej tú nohu zlomil. Syn na ňu vrieska, nech nejačí. Ja sa držím. Zatiaľ. Odtlačím syna do izby, dcéru upokojím. Dnes je bod zlomu, cítim ho.
11:00
Došiel nám aj cukor! Zisťujem, že bula znamená španielsky pečať aj ako cudzie slovo označuje aj veľký pľuzgier. Táto pandémia je taká pečať pre nás všetkých. Taký pľuzgier.
12:00
Zo synovej izby počujem smiech. Materský inštikt premohol odovzdanú zodpovednosť a bez klopania vtrhávam do izby. Syn nemá hotové žiadne online zadanie, ráno totiž zistil, ako môže so spolužiakmi chatovať súkromne. Syn sa vracia na online výuku do kuchyne. “Bulo! ,”smeje sa dcéra. Vážne ju karhám.
13:00
Zisťujem, že nám dochádzajú aj cestoviny. Mala som toho pred deviatimi dňami nakúpiť viac, mala! Nemala som byť taká empatická a myslieť na tých ostatných v rade pri pokladni, nemala!
13:30
Syn nestíha na čas dokončiť svoje úlohy. Muž ofrfle rozpadnuté rybie prsty. Mám chuť mu odpovedať všeličo. Muža slušne požiadam, nech mi okamžite povie niečo pekné. Keď váha dlhšie ako pol minúty, vytiahnem zbraň najťažšieho kalibru a rozplačem sa. "Ľudia umierajú a my si nevieme povedať nič pekné! To na mne nie je nič ale nič pekné?” pýtam sa rozslzená. Muž mi oznámi, že musí pracovať. “Bulo!” myslím si.
15:00
Ľutujem sa v osamelom kúte za záhradným domčekom. Dnes na žiadnu prechádzku nejdeme, syn stále nemá dokončenú matematiku. Pri prerátavaní, koľko dní v úzkom rodinnom kruhu je ešte pred nami, rozmýšľam, kto z nás sa ako prvý zmení na Jacka Nicholsona. Jednu dlhú chodbu v dome máme.
18:50
Muž ide pomáhať synovi s poslednými príkladmi. Syn má rozšírené zreničky, nevládze. Muž vybuchne. “ Načo to mám vôbec rátať, keď je korona vírus!” rozplače sa syn. Zaklápam zošiť a ľutujem syna, nás, svet.
19:00
Došla aj káva. Zajtra asi musím ísť do obchodu. Reálnosť tejto predstavy ma hlboko vydesí. Nechcem opustiť náš úzky rodinný kruh, nech je aký je.
20:00
V posteli po poslednom objatí mi dcéra oznámi: “Mama, celá naša jodina je bulácka. Ale kjásna.”
Nič krajšie mi nikto ovedať nemohol. Dnes bol pľuzgierový deň, ale je za nami. Hneď ako sa vrátim z obchodu, si zajtra pustíme veselé pesničky. Amen.
