Štvrtok / šestnásty korona deň
11:00 Od zobudenia doteraz som zvolanie “Mamaaa počula" presne 79x. Som overloaded. Ukrývam sa do kúpeľne, nezamykám, nemá to zmysel. Dávam tomu päť sekúnd. “Mamaaa, kde si?!” Presne päť sekúnd. Dcéra.
11:23
Vykročila som s bioodpadom. Dávam tomu pol minúty. Nedošla som na koniec záhrady a už počujem buchnutie dverí. “Mamaaa, si vonku?!” Syn. Čím viac chcem ujsť, tým viac to cítia.
11:36
Odpoviem na všetky otázky nahromadené za uplynulých 13 minút. Vtisnem sa do špajze. “Mamaaa, kde si zase?!” Dcéra. Cítim sa akoby som brodila v lepidle vytvorenom z mišmašu všetkých tých prosieb, požiadaviek, potrieb, radostí a strachov. V mozgu mi hučí roj včiel. Úložisko nemá kapacitu, systém potrebuje aktualizáciu, včely sa potrebujú vyrojiť a vrátiť, alebo čo potom robia. Potrebujem byť na chvíľu samaaa.
Škoda, že som sa predvčerom pohádala s tým mojím mužom. To bolo neprezieravé. Mužovi daný stav vyhovuje, má kľud, má dokonalú zónu samoty. Keďže ja sa s ním nerozprávam. A ani raz sa nepokúsil o zmier. Veľmi mu to vyhovuje. Až priveľmi. Však ja sa s tebou pomerím, muž!
12:17
Nezavolala som muža k obedu. To je finta. Viem, že je hladný, raňajky som urobila mizerné.
12:47
My s deťmi sme sa už najedli. Cítim hlad svojho muža do kuchyne.
13:00
Muž sa rýchlo najedol sám, kým som deti vyháňala von. Musím zmeniť stratégiu.
13:30
Pri umývaní riadu donútim k fungovaniu zbytky nezlepených mozgových synopsí a odpálim hlasný monológ na tému čo všetko magické ženy v časoch korony potrebujú. Okrem iného občas chvíľku pre seba, svoju zónu samoty. Aby sa rozlepili, odhučali, odbzučali, vyhnali si z hlavy včely, osy a všetok iný hmyz. A potom budú milé, strašne milé. Ako med budú potom. Monológ vediem taký hlasný, aby ho počul aj muž schovaný v pracovni. Veľmi veľmi hlasný. Zaberá to. Nevie sa sústrediť, jemu hučí hlava zo mňa. “Mamaaa, poď von. Teraz, hneď!” Obe deti.
14:32
Muž je ochotný sa pomeriť, je mu jasné, že inak dopracoval.
15:02
Pomerený muž berie deti von. Na hodinu. Som samaaa. To blaho! Dýcham ticho. Pomaly uverím pocitu, že ma nikto nesleduje. Vnem po vneme sa zbavujem ostražitosti. Nevyhnutnosti počúvať obomi ušami iné dieťa. Vypínam mozog, všetky programy, klik po kliku, reboost pomaly nastupuje, od špičiek prstov sa dvíha prázdnota. Neboli tie občasné meditácie zbytočné! Otváram oči, som späť. Samaaa, iba ja.
Vôbec nemám chuť robiť to, čo musím. Kašľať na prácu, na akékoľvek intelektuálne činnosti, na dlážku, na veci rozhádzané všade naokolo. Na všetko, čo má zmysel, je potrebné, nevyhnutné a poznačené čiernymi tónmi korony. Chcem robiť všetko, čo som robila doma sama, keď som bola v teenagerskom veku! Bezuzdne, nezmyselne, s túžbami po úžasnom plnofarebnom živote! Fajčiť v obývačke! Pozerať si knižku Sto polôh lásky (ktorú sme vtedy mávali zastrčenú za vyžehlenými utierkami)! Cuckať zlé víno a potom ho dolievať vodou! Obliekať si negližé a obzerať si v zrkadle prsia (toto radšej vynechám)! Skúšať si topánky na opätkoch (vtedy mamine)! Behám po dome ako laň. Tancujem! Vznášam sa! Lalalaaaa!
16:10
Už sa vracajú. Nič som nerobila. Nič. Bolo to krásne.
