Nedeľa / štyridsiatyprvý korona deň
9:00
Hoci je nedeľa, syn s odporom hľadí na monitor počítača, odkiaľ na neho vykúka jeho nedokončená online úloha. “Mama, chcem ísť naspäť do školy. Nenávidím toto sedenie!” vykríkne zúfalo a zloží si hlavu na stôl. V škole nemajú klasické lavice a deti dynamicky putujú po triede, sedia, kľačia, čupia, ležia. Chápem ho, ľutujem ho. Spamätám sa ale a využívam túto šancu, aby som mu dala rýchly brífing o jeho budúcnosti. Kladiem mu na srdce, aby na tieto chvíle nezabudol a neskôr si vybral zamestnanie, pri ktorom sa bude môcť aj hýbať. Liezť, podliezať, vyliezať, čupieť, ideálnej aj behať a skákať. “Kopač studní, orezávač vysokých stromov, ornitológ?!” navrhujem nádejne zamestnania v prieniku s prírodou a s dobrým kĺbovým rozponom. “Chcem byť hokejista a napáliť do brány sto gólov v plnej rýchlosti!” zavyje syn. Jeho najvnútornejšie ja korona časy ešte nezožrali, túžba po dynamike tam kdesi hlboko priam vybuchuje.
12:30
Vyťahujem zo skrine nedeľný obrus. Obrus nežehlím, nechce sa mi, vyrovnám ho podložkami pod taniere. Kedysi sme si žehlili aj tričká, ha! Teraz rezignujem aj na na polievkovú misu, polievku naberiem rovno z hrnca. V nedeľu si zvykneme pripomínať, čo pekné sme za uplynulý týždeň zažili. Každému okrem mňa ide tento rituál na nervy, ja sa ho však zubami-nechtami držím. To máme namiesto modlitby, aby sme boli vďační. Celkovo nie sme veľmi vďačná rodina, ale ja to nevzdávam, vždy nás k nejakej vďačnosti vypumpujem. Syn dnes žiadnu vďačnosť necíti, chce naspäť svoj normálny život. Dcéra nechce paradajkovú polievku, takže z nej ani kvapku pozitív nevytlačím. Muž je hladný a hladný muž nedokáže byť kontemplatívne vďačný. Ja som teda vďačná za všetkých, tak narýchlo a obávam sa, že nie dostatočne.
13:30
“Chcem sa hýbať, mama!” vyje syn. Posielam ho von, nech sa ide bicyklovať. Sám. To nechce. Nechce sám pracovať, nechce sám športovať, nechce sa tváriť, že športuje s rodičmi. Ostáva sedieť.
13:40
Umývam riad a po očku kukám na syna. Má vytvoriť gramatické domino. Zle si zadelil prácu, tak ju dorába cez víkend. “Blbé domino. Blbá online škola!” mrmle dokola. Odporučili nám, aby sme deťom nepomáhali a budovali ich samostanosť, tak sa držím a nepomáham mu.
14:52
Synova beznádej dosiahla dno. Využívam to a spustím veľmi intenzívnu prednášku o časovom manažmente a sebaorganizácii. Kebyže si v budúcnosti vyberie povolanie, kde bude sám sebe pánom a bude si sám organizovať pracovný čas. Syna ani jeden pojem nejak nenadchne. Chce sa vrátiť do školy a chce aby ho viedli učitelia. Cítim, že sme na tenkom ľade. Toto sa môže zvrhnúť. Ešte skončí ako radový zamestanec veľkej korporácie! Nie, to nesmiem pripustiť! “Elektrikár, murár, tesár, sloboda, malta, spájačka, miešačka, drevo, zbíjačka?" maľujem mu vízie, v ktorých môže naplno využiť svoje aktuálne životné skúsenosti. "Je mi to jedno, mama, len nech to všetko nemusím robiť sám!” vykríkne do ničoty. Nejde to dobrým smerom. Čo mu my obaja s mužom nie sme dobrým príkladom? Obaja s voľným pracovným časom, v podstate master class sebaorganizácie, sebamotivácie a timemanažmentu?
16:10
Syn vylezie z izby a zronene žobre pomoc. Už sa na neho nemôžem pozerať, privolím. Gramatike rozumiem ale matematickému algoritmu vytvárania domina ani náhodou. Čítam zadanie dookola.
16:30
Vzdávam to. Prehltnem hrdosť a prosím o pomoc môjho milého muža. Milý muž urobí revíziu synovho pracovného stola a z hrste vytlačných papierov vyloví jeden, ktorý som ešte nevidela a ktorý to zadanie komplexne a s ľahkosťou vánku objasní. “Tento papier si si nečítal?”, pýtam sa syna. “Nie, v živote som ho nevidel.” oznámi nám. Unavene objasňujem si synovi pojmy dôslednosť, sebakontrola, precíznosť. “Kebyže mi ten papier pomôžete nájsť v piatok, nemusel som si skaziť celú sobotu aj nedeľu!” narieka syn.
19:00
V niečom má syn pravdu. Sme sociálne tvory. Potrebujeme tých druhých. Nech nám poradia. Nech nám nájdu papier, ktorý potrebujeme. Korona časy sú esenciou práce v zátiší samoty. S nádychom pustovníctva. S pachuťou nekonečnej osihotenosti. Čert to ber, nech si aj pracuje v korporácii! Nech ho ktosi neustále motivuje, brífuje, kontroluje! V dave, v hluku, v klimatizácii! Aj ja by som šla. Aj zajtra!
19:30
Deti nehybne ležia v posteli a s očami upretými do plafóna snívajú o návrate do školských zariadení. Na krúžky. Do kamarátskych miniskupín. Do pohybu, do dynamiky, do chvatu, do zhonu, do virvaru. “ Ach, Anička, ach, Lada,” vydýchne dcéra mená kamarátiek. Raz to príde. A viem, že zabudnú. Ale nie úplne.
