štvrtok / štyriadsiatypiaty korona deň
7:30
Veľmi sa teším. S milým mužom chceme deťom oznámiť dôležitú správu. Durím deti z postele. Deti sa nechcú nechať vyduriť, mrmlú a schovávajú sa pod paplón. Mám pre vás prekvapenie, deti, lákam ich. “Nanuk?!” dúfa sladkomlsná dcéra. “ Niečo väčšie!” smejem sa ja. “Urobila si slaninu s vajíčkami?!” vykukne syn. Tie deti sú hladné, prekvapenie až po raňajkách.
8:30
Najedené deti čakajú s napätím v oku. Moje oko je dojaté, s mužom sme veľa debatovali, čítali správy, analyzovali a nakoniec sme sa rozhodli, že je čas. Opatrenia sa uvoľnujú a my vykukneme spoza našich plotov, odomkneme bráničku, vystrčíme nohu do sveta. “Mama, už nám to povedz!” prevracia oči syn. Položím si ruky spôsobne do lona. Cítim sa akoby boli Vianoce. V podstate aj sú. Dcéra si k teplákom nasadila perlový náhrdelník mojej mamy, perly naozaj pasujú k tejto slávnostnej chvíli. "S ockom sme sa dohodli, že sa obaja budete môcť pohrať s jedným kamarátom.” Deti vyvalia oči. “Naozaj? Naživo?!” neverí dcéra. “Na dotyk.“ odpoviem ja.
9:30
Syn je v radosti opatrnejší. Po hodine vykukne z izby, je na ňom vidieť, že uvažoval o všetkých fázach uvoľňovania, ktoré sme im prerozprávali. Nie, on už nežije v prítomnosti ako dcéra. Škoda! Syn chce vedieť, či nám do návratu do školy naozaj všetkým naimplantujú tie nanočipy. Prekvapuje ma, že sa to pýta s nádejou, skúmam prečo. Syn dúfa, že nanočip by u neho mohol prebudiť nejaké špeciálne schopnosti. Týkajúce sa napríklad aj učenia. Tušila som, že korona konšpiračné teórie a marvelovské komixy sa nemajú kombinovať!
9:40
Dcéra stále tancuje po kuchyni. “Johanka, Johanka, Joha, kjásna je tvoja noha! “ spieva si meno svojej kamarátky.
10:30
Vynášam bioodpad a v tejto prelomovej uvoľnovacej chvíli opäť stretávam suseda. Sused, hoci by si mohol natiahnuť hadicu, znovu polieva záhradu krhličkami. V ležérnom tepe, pískajúc, vždy prinesie od svojho príbytku dve žlté krhly. Jedine on dokáže nosiť krhly s takou noblesou. Akoby to boli trofeje veľkých bitiek. Mávam na neho, ešte stále v patričnej vzdialenosti, chcem vedieť, čo si o uvoľnovaní pravidiel myslí on. Sused ležérne mávne rukou, podľa neho sme predsa robili priveľkú paniku od začiatku. On to predsa hovoril, on to vedel. My, slovanská rasa máme genóm, ktorý si poradí s neporaditeľným. Napadá mi, že sused už možno má ten nanočip a preto vníma dianie tak jasnozrivo?!
12:30
Pri obede medzi polievkou a špagetami vytvárame s deťmi opatrný algoritmus ako by sme mohli začať stretávať ľudí. Tento týždeň jeden kamarát. Ak sa nič nestane, o dva týždne dedko a babka. O ďalšie dva týždne ďaľší kamarát. Kukla nášho mikrokozmu je prežiarená nádejou. Aj tie špagety chutia úplne inak ako včera. Hoci aj ako steak s parenou špargľou!
14:00
Výnimočne pijeme kávu spolu s mužom. Je pekné piť kávu s vlastným mužom. Je teplé popoludnie, sedíme na terase. Akoby sme boli v kaviarni. Akoby kdesi v Chorvátsku, len my dvaja, poobedňajšia siesta, všetci ostatní pospávajú kdesi v tieňoch. Voda v susedovom jazierku sťaby more. Náš miestny drozd sťaby čajka. Mlčíme do slnka. “Bude mi to chýbať.” šepne muž po chvíľke. “Čo?” šepnem ja. “ Že sme boli ako na ostrove.” šepne on. Áno, boli sme ostrov. Teraz sa pripájame naspäť k pevnine. V tichu sa zhmotňuje jemný strach. Muž ho nevypovie, ale je tam. Verím, že pominie. Každý deň ho kúsok slnka vysuší na prach.
15:00
Dcéra si obliekla šaty, štarujeme ružový bicyklík a vyrážama. Dcéra pedáluje, nepovie ani slovo, oči upreté v diaľ, na cieľ. K druhému koncu dediny. K jednému konkrétnemu domu, k jednej konkrétnej drevenej bráničke. Dopedálujeme. Zastavíme, zazvoníme, čakáme. Dcéra ani nedýcha. Brána sa otvorí a tam, v tieni dvora, žiaria dve oči. Je to ona. Druhý človiečik. Dcéra dôstojne vôjde, odloží si bicyklík. S ostychom pozerá na kamošku. Aj kamoška stojí obďaleč, tiež sa mierne okúňa. “Ahoj,” povie jedna. “Ahoj,” povie druhá. Je medzi nimi vzdialenosť mesiac a pol metra. Spravia krok ku sebe. Potom ďalší. “Tak poď!” rozhodne jedna. “Tak idem!” odpovie druhá. A odbehnú. Malý krok pre ľudstvo, obrovský pre dve dievčatká. Moje materské srdce sa zachveje.
20:30
Ukladám deti. Syn sa bol s kamarátom bicyklovať v lese, bicyklovali sa nekonečne dlho a konečne je unavený tak, ako ho ani jeden z nás, rodičov, za štyridsaťpäť dní unaviť nedokázal. Dcéra sa len blažene usmieva. Hrala sa s bábikami, v piesku, skákala na trampolíne, nie s nami, s niekým, kto si to vie užívať presne neuveriteľne čarovne ako ona. Zaspia bez reptania, dýchnem im bozky do snov.
22:00
Pijeme s mužom víno, filtrujeme napätie. Z toho kroku do vonkajšieho vesmíru. Štyridsaťpäť dní korony je za nami. Pripíjame na to, nech všetko dobre dopadne. Nielen u nás, všade, v každej krajine, tak dobre ako sa len dá. Verím, že nebudeme mať nanočip, obetujem aj tie špeciálne schopnosti. Verím, že ten strach nás niečo naučil. Verím, že sa z tých hĺbok, v ktorých stále plávame, nevynoríme opäť len na povrch. Verím, že náš jarabý divokrásny ľahkonohý svet ešte bude ako predtým. Len azda o niečo lepší.
