V dlhosiahlej ľudskej kultúre v spojení s náboženstvom sa sex spájal z reprodukčnou funkciou a potláčenie vnútornej hodnoty pôžitku bolo automaticky správnym vnímaním. Ešte stále existujú určité kultúry, kde je kultúrnym dedičstvo potláčanie príjemného prežívania rozkoše, napríklad ženskou obriezkou.
V kresťanskej výchove sa očakávalo, že sexuálna aktivita je výlučne na základe a v záujme reprodukcie, udržania rodiny v zmysle božieho plánu.
(Bianchi, 2001)
V starom Grécku bola otvorená diskusia ohľadom sexu a intimity. Boli vytvorené pravidlá morálky, ktoré sa odlišovali od pravidiel našej spoločnosti. Napríklad môžeme spomenúť kódex predpisov, ktoré obidvom manželom ukladali prísnu vernosť pre oboch ako aj trvalú vôľu plodiť deti, kde boli obsiahnuté mnohé spôsoby ako byť verný. Za neveru sa zo strany muža nevnímala sexuálna aktivita s iným mužom alebo mladým chlapcom, avšak aj tento styk mal presne stanovené pravidlá, ktorých porušenie mohlo mať fatálne následky, pretože ten, kto ich porušil, mohol prísť o svoj majetok a postavenie. Vyššie postavený muž nesmel dovoliť, aby do neho vnikol muž nižšieho postavenia, alebo mladší muž bez spoločenského postavenia. Dokonca pre rodinu bez spoločenského postavenia alebo s nižším spoločenským postavením bolo cťou, ak si ich chlapca vybral muž v dobrom spoločenskom postavení. (Foucault, 1999)
Dokonca mladí chlapci, ktorí boli súčasťou armády, boli podporovaní, a bolo im doporučené vytvárania homosexuálnych vzťahov, pretože upevňovanie vzťahov cez intimitu a sexualitu zomklo armádu dokopy a dokázali vyššiu mieru odhodlanosti, bojovnosti a oddanosti. (Foucault, 1999)
Pre ženy nebol mysliteľný styk s inou ženou, žena v tomto období bola obmedzená iba na styk s vlastným mužom vo vopred stanovených polohách, kde poloha na mužovi nebola povolená, dokonca bola trestaná, pretože sa vnímala ako snaha nadradenosti ženy nad mužom. (Foucault, 1999)
V Grécku vládol zvyk a teda sexuálny styk sa má diať v utajení, v skryte pred cudzím pohľadom, teda v noci. V tejto chvíli mi nedá spomenúť Diogenovu gestickú kritiku, ktorej Diogenes poukazoval na prirodzenosť danú človeku, o čom vie každý človek, teda celá spoločnosť. Pokiaľ vnímame za prirodzené uspokojiť hlad pomocou jedla, pokiaľ potrebu smädu uspokojíme pitím, tak aj potrebu sexuálneho ukojenia môžeme robiť verejne tak, ako ukájame potrebu hladu a smädu. Diogenes presadzoval svoje názory aj verejnou masturbáciou na trhovisku a dokonca ľutoval, že nie je možné k utíšeniu hladu a smädu trieť brucho tak ako pri uspokojení sexuálnej potreby. (Foucault, 1999) Keď sa Diogéna pýtali, prečo uspokojuje svoju žiadostivosť na verejnosti, odpovedal, že práve dostal túto potrebu na verejnosti, takže tak ako hlad a smäd uspokojí na verejnosti uspokojí na verejnosti aj svoju žiadostivosť. (Brenot, 2005, s. )
Tým že boli jasne stanovené kritériá a dodržiavala sa vernosť voči manželke, všetky odporúčania na potlačenie sexuálnej žiadostivosti boli smerované hlavne k mladým chlapcom, kde sa odporúčalo pri potlačení sexuálnej žiadostivosti nehľadieť na mladého chlapca. Gréci nerozdeľovali lásku medzi mužom a mužom ako inú lásku, než voči žene avšak práve táto otázka bola základnou otázkou spoločnosti.
Gréci mali predstavu, že semeno pochádza z celého organizmu a ide z miesta kde sa stretáva čelo a duša navzájom a vytvára sa na konci vnútorného spracovania potravy a hromadí sa v mieche a sexuálnym aktom dochádza k zohrievaniu tela, čím sa tekutina v mieche dostane do varu a penisom je vyvrhnutá von. Pre samotné telo to považovali za veľmi výrazný otras a slasť spojenú so sexuálnym aktom pripisovali iba mužom ako dôvod myšlienky na splodenie detí. Z tohto vyplýva, že klasické Grécko malo ako najchúlostivejší bod práve vzťah ku chlapcom, voči ktorým sa riešili rôzne formy striedmosti.
V priebehu času sa postupne problematika ako ohnisko záujmu začína presúvať na ženu a na vzťah k nej. Panenstvo a manželstvo sa stanú najdôležitejšími témami. Ešte pred rozvinutím kresťanstva sa jadrom problematiky sexuálneho správania stáva túžba a jej purifikačná hermeneutika.
Najvypuklejším obdobím sa stane 17. a 18. storočie, kde sa najväčším bodom záujmu stane detská sexualita a sexuálne správanie. (Foucault, 2003)
17.storočie prinieslo nástup represie v oblasti sexu a sexuality. Otvorenosť v komunikácii a vnímaní sa pomaličky stráca a nahota sa navonok zaodieva. Vývoj katolíckej pastorácie a sviatosti po tridentskom koncile odsúva potrebu poznania detailov pri spovedi ako napríklad polohy partnerov alebo gestá , dotyky do úzadia, zovšeobecňuje informácie a nastoľuje pri hriechu voči čistote diskrétnosť. Samotný sex nesmie byť spomínaný priamo. V 17.storočí si žiadny pedagóg nemohol dovoliť hovoriť o sexe otvorene, napríklad tak ako Erasmus vo svojich Dialógoch a radiť v tejto oblasti žiakom. (Foucault, 1999)
V 18.stročí sa o sexe stále nehovorí, ale objavuje sa všade...v literatúre, architektúre a podobne. V tomto období sa na sexualitu všeobecne nenahliada ako na uspokojovanie slastí, ale ako na predmet skúmania, merania a pozorovania. Veľká pozornosť sa začala venovať mládeži. Prísne pravidlá ustanovujúce pohyb žiakov, priestor tried, rozloženie postelí a nábytku v spálňach študentov a mnohé prísne pravidlá priamo poukazujú na detskú alebo adolescentnú sexualitu, ktorá sa stala verejným problémom. Lekári, úradníci a celá verejnosť apeluje na rodičov, pedagógov, riaditeľov škôl a samotný študent je zavalený množstvom mravných ponaučení, kníh, pravidiel a noriem. (Foucault, 1999)
19.storočie prinieslo ľudstvu mnoho zmien a mnoho výdobytkov, ktoré rozhýbali svet. Nevyhol sa tomuto rozvoju ani tento stereotyp, ktorý ešte stále v určitých spoločenských prúdoch silne vzdoruje novým prístupom a teóriám. Asi od polovice 19. storočia prišlo k novým prístupom a aj sexualita a intimita sa stala cieľom pozorovania a výskumu. Ale až práca Sigmunda Freuda o rozhodujúcom význame sexuálneho pudu v živote človeka priniesla jednoznačný pohľad na sexualitu ako autonómnu hodnotu, teda ako na niečo, čo má hodnotu v sebe samom a nie iba v tom, že slúži na dosahovanie iných cieľov.
Autonómnosť hodnoty sexuality bola napokon zásadne a definitívne presadená sexuálnou revolúciou v 60. rokoch 20. storočia - najmä prostredníctvom rozšírenia hormonálnej antikoncepcie.
Práve tá sa stala symbolom dvojnásobnej „definitívnej" slobody - nielen oslobodenia žien od mužskej vôle či nevôle „dávať pozor", ale aj oslobodenia sexuality od reprodukcie (Bianchi, 2006).
Liberalizácia sexuality sa začala v 60. rokoch 20.storočia veľmi postupne a šírila sa od západnej Európy. Do našich zemepisných šírok sa dostala v upravenej korigovanej podobe podľa toho, čo sa patrí a čo nie. Spoločnosťou akceptovateľná bola antikoncepcia, ale napríklad minisukňa alebo otvorenosť v komunikácii v zmysle sexuality sa považovala za neakceptovateľnú. Po roku 1989 sa spoločnosť uvoľnila natoľko, že bola sexualitou výrazne tvrdým spôsobom zasiahnutá a prevalcovaná. Veľký rozmach zaznamenal sex biznis a celkovo komercionalizácia sexu, sexuality, sexuálnej energie. (Joannides, 1999)
Súčasťou sexuality a to doslova skoro neodmysliteľnou súčasťou je masturbácia. Tak ako všetko spojené s človekom vytvorila aj masturbácia svoju históriu.
Brenot Philipe (2005, s. 9) začína rozprávať príbeh masturbácie, ktorý podľa neho začína vo švajčiarsku v roku 1758 keď v Lausanne vyšla publikácia autora Samuela Tissota pod názvom Esej o chorobách spôsobených masturbáciou (Testamen de morbis ex manustupratione). Táto drobná publikácia ako Brenot uvádza, spôsobila sexuálny zločin na človeku (Brenot, 2005, s. 10).
Samuel Augeste David André Tissot bol prvým lekárom, ktorý napísal viacero publikácií tak, aby tomu rozumel aj bežný človek. Toto dielo akoby vyhlásilo vojnu samotnému sexu a prirodzenému prejavu človeka. Avšak skôr ako Tissot napísal svoju publikáciu, bola v roku 1677 objavená spermia, ktorá ako objav spôsobila premýšľanie o sexe a masturbácií z novej perspektívy. (Brenot, 2005, s. 10).
33 rokov na to, čiže v roku 1710 vyšla v Londíne publikácia pod názvom „Onánia alebo veľký Ohavný hriech sebapoškvrňovania a všetky jeho hrozné dôsledky pre obidve pohlavia spolu s návodom na mravnú i telesnú očistu tých, čo týmto odporným zvykom trpia". Táto publikácia mala veľký úspech a bola odrazovým mostíkom pre Tissotov testament. (Brenot, 2005, s. 12).
Samotné slovo masturbácia sa prvýkrát objavilo v roku 1576 kedy Montaigne v podstate toto slovo vytvoril a použil vyššiu latinčinu, pretože francúzština sa vtedy iba vytvárala pod vplyvom vtedajších nálad a myšlienok. Avšak v roku 1694 toto slovo chýba v prvom vydaní akademického slovníka. Objavilo sa až v roku 1835 v šiestom vydaní. V spojitosti so sebaukájaním sa používa výraz masturbácia a taktiež onánia. (Brenot, 2005, s. 14).
V snahe cirkvi poukázať na vážnosť tohto zločinu bolo možné využiť iba príbeh o Onanovi v biblii. Je to moment kedy cirkev dokazuje na základe biblického textu, že túto činnosť trestá aj boh. Jediné čo mohli využiť bolo mrhanie semenom. Tridsiata ôsma kapitola knihy Genezis hovorí o Onanovi, ktorý bol druhorodený syn Júdu. Júda vybral pre svojho prvorodeného syna Éra ženu Támaru. Ér zomrel, a vtedy Júda poslal Onana k bratovej žene, aby vzbudil potomstvo svojmu bratovi. Onan vedel, že potom nebude jeho a „preto púšťal semeno na zem kedykoľvek vošiel k žene svojho brata, len aby nedal potomka svojmu bratovi. Hospodinu sa to nepáčilo a preto mu vzal život". Tu v momente kedy cirkev spojila masturbáciu a onániu ako morálny bič na ľudí, začína čas represie, tmarstva, prenasledovania a potláčania pudov. Jediné, čo má onánia a masturbácia spoločné, je mrhanie semenom mimo ženských orgánov (Brenot, 2005, s. 26).
Obrovská vlna represie, prenasledovania podporila obchod s liekmi a rôznymi inými prostriedkami, ktorých významom bolo upokojenie, uvoľnenie kŕčov, alebo mali ochladzujúce účinky. Vo veľkej miere sa používali analgetiká a hypnotiká a uspávacie prostriedky. Napríklad na pokožku lonovej časti sa prikladali banky na utíšenie genitálií prekrvených sexuálnou túžbou odporúčal sa trikrát denne studený kúpeľ s kovovými pilinami, neodporúčalo sa dlhé vylihovanie v posteli, mäkký matrac a tesné nohavice. 19 storočie, ako storočie rozvoja techniky prinieslo mnohé vynálezy, ktoré chránili pred pliagou masturbácie. Najznámejší bol antimasturbačný korzet doktora Lafonda, ktorým sa bandážovalo celé telo a bolo znemožnené sa ho dotknúť. Tento korzet dovoľoval vylučovať moč, zabraňoval masturbácií. Na spodu tohto vynálezu bola skrinka zo zlata či striebra, ktorá mala tvar pohlavných orgánov a bránila dotyku (Brenot, 2005, s.44).
Doktor Milton odporúčal nosiť pás cudnosti, ktorý nahrádzala panvová obruč s ihlicami. Táto obruč slúžila mladíkom, ktorých mala chrániť pri čo najmenšej erekcií, kedy sa ihličky zapichovali do pohlavných orgánov. Doktor Domeaux vymyslel dômyselný prístroj, ktorý oddeľoval hlavu a ruky počas spánku. Našťastie sa tento prístroj neuchytil v praxi (Brenot, 2005, s. 45).
Lekári sa zhodli, že je ťažké zabrániť činnosti ale jednoduchšie odstrániť objekt. Začala sa praktizovať kastrácia, amputácia klitorisu, vypaľovanie rozžeraveným železom, a elektrickým prúdom. Lekár Demetria Zambaca v roku 1882 v Paríži publikoval názor, že pri onánií malých dievčatiek sa nesmie váhať a je nutné sa včas uchýliť k rozžeravenému železu a vypáliť lono. Tissot a mnohí iní lekári popisujú hrôzostrašné príbehy spojené s masturbáciou, ktoré vedú k chorobám, smrti a mučivým bolestiam ako aj k horúčkam a šialenstvu. Verejnosť pod tlakom autorít, zastávajúcich pozície v cirkvi a medicíne, prepadla panike a pokúsila sa všetkými prostriedkami urobiť z masturbácie zločin, ktorého dohry sa objavujú ešte stále v našom živote. Začiatok 20. storočia však veľmi pomaličky prekonáva tieto názory a vstupuje do novej doby (Brenot, 2005, s. 49). Otváranie hraníc možností a otvorenej komunikácii v spoločnosti postupne posúva vytvorené hranica a akoby paradoxne sa vracia na začiatok, čiže niekam, kde sa sexualita a intimita stáva prirodzenou súčasťou života človeka v 21.storočí a opäť paradoxne sa spája s čoraz väčšou individualizáciou aj napríklad z dôvodu internetového zásahu na prežívanie , či vytváranie života samostatného v samostatnom svete internetovej komunikácie, ale to je skôr zamyslenie na neskôr a na inú tému.
Použitá literatúra:
BIANCHI, G. Sexualita a intímne občianstvo .[online] Aktualizácia 10.6.2006 [cit. 2012-02-01] Dostupné na WWW: <http://www.planovanirodiny.cz/view.php?cisloclanku=2006010633>
BIANCHI, G. Sexuálne zdravie ako kultúrny, sociálny a politický jav.[online] Aktualizácia 13. 3. 2001 [cit. 2012-02-01] Dostupné na WWW: <http://www.kvsbk.sav.sk/10rokov/bianchi.htm>
Brenot, P. Chvála masturbácie. Bratislava: PT, 2005. 102s. ISBN 80-88912-84-9.
Foucault ,M. Dejiny sexuality I.: vůle k vědení. Praha: Herrman a synové, 1999. 189s.
Joannides, P. Sex je umět, chtít a vědet. Frýdek- Místek: Alpress, 1999. 496s. ISBN 80-7218-228-5.
