V našom živote sa vyskytujú aspekty, ktoré považujeme za tak samozrejmé, že si ani neuvedomujeme ich existenciu. Jedným z takých je náš pôvod, naše korene, ale aj vlastná materská osoba. Úmyselne pomenúvam takúto osobu materskou a nie matkou. Materská osoba je totižto osoba, ktorá je práve tá, najvýznamnejšia v živote, ktorá zasadila semienko vzťahu a dovolila mu vyrásť do plnohodnotnej vzťahovej väzby, čo umožní človeku budovať plnohodnotný vzťah s inou osobou a vďaka tomu prežiť život v láske a s láskou. V momente, kedy sa dostaneme do interakcie s osobou, u ktorej sa vyskytla absencia materskej osoby, často nevieme pochopiť hĺbku tejto absencie a ani nájsť či zistiť, až kam všade mohla zapustiť korene skazy v osobnosti, vnímaní sveta, vlastnej identity a dôstojnosti, ale aj vo vnímaní druhého človeka a najmä v prežívaní. Všetko to je súčasťou života a všetko sa to odráža a odzrkadľuje v celistvosti života nie len jednotlivca, ale aj ako spoločenskej bytosti medzi inými, ktorá je determinovaná aj procesom axiologizácie počas života.
Na jednej konferencii, pred pár rokmi, sa mi dostala do ruky publikácia Jozefa Haštu, Vzťahová väzba. Jozef Hašto je pre mňa mimoriadna osobnosť, človek s obrovskou charizmou. Publikáciu som prečítala na jeden dych a všetko do seba zapadalo. Prečo existuje nedôvera v seba samého a nedôvera v druhých...tá nekonečná otázka smerom k druhému...“miluješ ma?“ , „páčim sa ti?“ ... , ktorá sa objaví pri akejkoľvek aj úplne drobnej vzniknutej neistote a očakáva sa, že človek dostane pozitívnu odpoveď plnú uistení. Často sa stretávam s tým, že ľudia hodnotia vzťahy a otázku väzby horizontále. Vezmime si ktorúkoľvek vrstvu spoločnosti a v tej chvíli vieme ohodnotiť a pomenovať vzťahové väzby danej straty. Takéto povrchné hodnotenia však prinášajú generalizáciu a tým sa stávajú mimoriadne nepresnými. Vo vertikálnej rovine je však oveľa zložitejšie sa pohybovať a exaktne pomenovať momenty, ktoré prispeli k neúplnej alebo nedokonalej väzbe. Najdôležitejším vnemovým orgánom malého dieťaťa je koža a ústa. Pomocou nich človiečik prežíva uspokojenie, slasť a práve dotykom ako jedným z viacerých momentov, sa vytvára vzťahová väzba, prirodzená a pevná. Pevná vzťahová väzba je po vytvorení v živote človeka navždy. Už bude on sám schopný vytvoriť pevnú vzťahovú väzbu ďalej. Zaujímavým javom je, že človiečik, ktorý ešte nosí plienky a je závislý od starostlivosti a pomoci druhej osoby sa dokáže naučiť v tomto veku tak nevyhnutnú a absolútne najdôležitejšiu vec na svete. Vzťahová väzba totižto nie je orientovaná iba na vzťah s okolím, ale v prvom a najdôležitejšom rade ide o pevnú väzbu sám so sebou, cez vytvorenie vzťahovej väzby s materskou osobou. Vzťah samého k sebe predurčuje životnú dráhu, pomáha vytvoriť identitu, morálne ja, postoje, názory a je základom motivácie a prežívania. Vytvoriť vzťahovú väzbu k sebe samému bez inej osoby, ktorú sme označili ako materskú nie je možné. Akoby človek bez pevnej väzby s iným človekom nedokázal milovať a mať vzťah ani sám k sebe.
Každé dieťa, ktoré sa narodí je vyzbrojené komponentmi, ktoré ho stavajú do pozície „kompetentného dieťaťa“ na zvládnutie rôznych vzorcov správania. Týmito vzorcami sú plač, reflexy – ako úchopový reflex, sací reflex a Morov reflex a pod. , aj napriek tomu, že jednotlivé reflexy sa neobjavia v momente narodenia, ale v priebehu krátkeho času. Deti, ktoré v prenatálnom období mali sťažený vývoj odmietnutím, alkoholom alebo drogami majú tieto kompetencie sťažené alebo nenastúpia vôbec. Budovanie vzťahovej väzby, pevného puta v dieťati je náročnejšie, pretože tieto deti na základe napríklad abúsu , majú poškodené vnímanie a cítenie. Nie je to nemožné, ale je to zložitejšie. Nemusí napríklad fungovať proprioceptický systém, dieťa nemusí mať napríklad primerané vnímanie dotyku. V takomto prípade materská osoba pohládza dieťatko v presvedčení lásky a dieťa túto činnosť odmieta alebo na ňu nereflektuje. Materská osoba tieto prejavy dieťaťa prijme a vyhodnotí, že sú mu nepríjemné a prestane ich robiť. Materská osoba predsa chce, aby dieťa bolo šťastné a tak mu nebude robiť to, čo sa mu nepáči. A pokiaľ pri hladkaní, nosení na rukách alebo bozkoch prejavuje odmietanie alebo nesúhlas, nebude to robiť. V tomto momente však musím povedať, že toto dieťa nepociťuje predpokladanú slasť z uvedených dotykov, ktoré inému slasť prinášajú. Zastavenie takejto činnosti z dôvodu nevôle dieťaťa však nie je celkom správne, pretože takéto dieťa potrebuje kontakt a telesnú blízkosť na kompenzáciu narušeného, len trochu inak. Materská osoba, ktorá prijme rozhodnutie dieťaťa a pri manipulácii s ním postupuje podľa jeho reakcií, môže byť presvedčená, že vytvára pevnú vzťahovú väzbu, pretože sú zapojené city, dotyky a všetky atribúty tvorby vzťahovej väzby, hoci to v skutočnosti tak nie je, pretože nebola naplnená „čaša slasti“. Nedošlo k vytváraniu zdravého alebo aspoň adekvátneho sebaobrazu o sebe a dieťa musí po čase nastúpiť na cestu kompenzácie. Všetko, čo som napísala doteraz bolo so zreteľom na pevnú, zdravú vzťahovú väzbu. V publikácii a aj v iných prácach sa spomína delenie vzťahových väzieb z longitudinálneho hľadiska. Uskutočnené výskumy priniesli rozdelenie na bezpečnú vzťahovú väzbu, neistú - ambivalentnú ,neistú – vyhýbavú, dezorganizovanú. Popisujem to tu v úmysle poukázať, že špeciálna skupina detí napríklad s FAS (Fetalalkoholový syndróm) veľmi nespadá pod žiadnu kategóriu v horizontálnom pohľade, hoci pri vertikálnom porovnávaní je možné nájsť jednotlivé podobnosti a možnosti priradenia. Pri bezpečnej, teda zdravej vzťahovej väzbe vieme, že je najlepšou základňou pre fungovanie v živote a napomáha prekonávať zložité obdobia detstva aj dospelosti. Napríklad stratu, odlúčenie, separáciu....alebo smrť blízkej osoby. Vytvorenie pevnej a zdravej vzťahovej väzby v útlom detstve je základným stavebným kameňom pre zdravý, pevný a plnohodnotný vzťah v dospelosti. Pozor, nepovedala som, že len vďaka pevnej vzťahovej väzbe v detstve je možné mať plnohodnotný vzťah v dospelosti ... ale, že ide o základný stavebný materiál....
