Ďakujem stolu a 6 stoličkám

Život je nekonečne rozmanitý vo svojej pestrosti a šťastie prinášajú tie najbanálnejšie veci. Niekedy aj veci, ktoré nás na začiatku vyplašia. Porozprávam vám jeden zo svojich zážitkov posledných dní. Drobnosť, ktorá radikálnym spôsobom zmenila život v našej rodine. Táto drobnosť ma tak intenzívne zasiahla, že mám potrebu sa s tak krásnou vecou podeliť s druhými. Asi v polovičke leta mi zavolala jedna kamarátka a položila mi jednoduchú otázku. „Zuzka, nechceš stoličky?" Najprv som netušila ako mám zareagovať, ale pri pohľade na sedenie v kuchyni, ktoré by dokázalo rozprávať už veľa príbehov o detských zadočkoch, vyliatych polievkach, vysypaných jedlách, maslových rukách ....jednoducho mnoho detských príbehov, som sa rozhodla, že áno. Vlastne nové stoličky potrebujeme. Okrem stoličiek prišiel aj veľký oválny stôl. Stôl a stoličky boli úplne nové, ešte z výroby a neboli nalakované. Stôl bol veľký, zdalo sa, že príliš veľký na kuchyňu. Krásne bolo vidieť radosť detí, keď sa podujali, že spoločne všetko nalakujú. Najstarší chlapec sa zhostil velenia a ostatné deti poslúchali jeho rozkazy. Bolo krásne pozorovať deti, ktoré každé má iných rodičov, inú históriu, nemajú spolu veľa spoločného, okrem ublíženia a toho, že svoje detstvo prežívajú v cudzej rodine, aby bolo aspoň trochu šťastné. Tieto deti spolupracovali na niečom spoločnom a mala som pocit, akoby k sebe patrili. Stála som pri dverách a cítila ako veľmi má moja práca význam a aké obrovské šťastie mám v živote, že práve toto môžem vidieť na vlastné oči a cítiť vlastným srdcom. Prišiel deň pravdy, teda ,tak sme ho nazvali. Nevedeli sme totižto, či naozaj ten stôl do kuchyne vojde. Vyniesli sme staré ošumelé a zničené lavice, pôvodný stôl, ktorý ešte dávno predtým používali moji rodičia a nasťahovali nový, krásny drevený. Všetci sme si k nemu sadli a zistili sme, že ak všetci sedíme pri stole už nikto neprejde okolo, jedine mačky a pes popod naše nohy. Nie len to, že nikto neprejde, ale ani nikto jednoducho nemôže odísť. Sedeli sme pri stole, skúšobne. Pozerali sa na seba a asi sme ani nevedeli, čo si máme myslieť. Naraz jeden z chlapcov navrhol kartovú hru. Malí chlapci si priniesli papiere a farbičky, veľkáči rozdali karty. Po kartách sme večerali, upratali kuchyňu a deti sa rozišli do svojich izieb. Ja som zistila, že sme strávili spolu štyri hodiny v jednej miestnosti a bolo nám veľmi dobre. Nikto sa nerozčuľoval, nikto neodišiel, nikto nemal potrebu ísť jesť do svojej izby a nikto nechcel odísť. Predtým sme raňajkovali, či večerali na etapy. Ja som síce bola pri všetkých, ale najprv jedávali malkáči a potom veľkáči. Teraz jedávame spolu, všetci. Veľkáči pomáhajú pokrájať jedlo malkáčom, rozprávame sa pri stole a všetci cítime, že sme rodina. Pozliepaná rodina, ale pozliepaná stále pevnejšie a pevnejšie. Už nie ja som pre deti dôležitá, ale všetci sme dôležití pre všetkých. Obyčajný stôl, ktorý sa horko ťažko zmestil do kuchyne, upevnil a prispel k pocitu spolupatričnosti a pevnosti tak krehkej rodiny ako je naša. Ďakujem svojej kamarátke a veľmi ďakujem oválnemu stolu a 6 stoličkám. Priniesli k nám rodinnú pohodu a šťastie, teda pocit šťastia. Myslím si , že práve pocit šťastia je veľmi dôležitý. Ďakujem.