Mama, kedy mi narastú krídla?

Maličký uzlík, čo nejavil žiaden záujem o okolie, nehýbal očami, neudržal hlavu. Mal brucho nafúknuté ako dieťa v Somálsku, nevedel prehĺtať jedlo, iba vodu. Privinula som si ho na hruď, nosila som ho na hrudi vo dne v noci. Len nech srdiečko bije tak ako moje, len nech dýcha a neprestane, nech cíti teplo človeka. Neprestalo ani srdce, ani pľúca a nakoniec sa z neho zrodil človek s krásnou dušou. Chlapec nádherný a krásny svojou dušičkou. Lekárka ho nespoznala, nespoznával ho nikto a predpovede lekárov o jeho retardácii a postihnutí zostávali v zabudnutí. Tento chlapček mi priniesol toľko lásky a ukázal mi takú obrovskú ľudskosť, že som ani neverila koľko dobrého môže v nás ľuďoch byť. Verte, že je. Bola som jeho mama Zuzka... Raz mi jedna žena, ktorú si veľmi vážim a obdivujem ju za prácu, ktorú okolo detí robí, povedala : „Ako to robíš, že z niečoho tak škaredého a neduživého urobíš tak krásneho človeka?" Nebola som hrdá na seba, ale na toho malého usmiateho človiečika, ktorý mal v očkách očakávanie plné radosti. Počas času, ktorý bol u mňa a už bol v stave, že si ho mohli prísť pozrieť nádejní osvojitelia, mal niekoľko stretnutí.....nebol to však chlapček, ktorý by bol blonďatý, či modrooký a ani nespĺňal predstavu klasickej krásy...žiadne kučery, žiadne jamky v lícach .....Budúci nádejní rodičia ....prví, druhí ...tretí....rozhodli sa pre NIE. Nespĺňa ich predstavy. Chlapček mal vtedy asi tri a pol roka. Ráno sa postavil na postieľke a uprel na mňa svoje veľké oči. Pozeral na mňa a zrazu povedal..."Kedy mi narastú krídla, aby ma nejaká mama chcela?" So mnou hrklo. Stiahlo mi hrdlo. Áno, sklamali ho vlastní rodičia a budúci nádejní povedali NIE. Opýtala som sa ho, prečo chce mať krídla a on mi povedal, že krídla majú anjelici a tých každý chce, aj on chce, aby ho niekto chcel, lebo on je asi čert. Vtedy som mu povedala, že v prvom rade ho chcem ja a poriadne som ho objala. Vtedy som vedela, že pokiaľ nedopadne dobre najbližšia, už pripravovaná interakcia, požiadam o osvojenie ja. Prišiel čas, kedy by mu už ďalšie odmietnutie mohlo ublížiť na celý život. Neublížilo. Naopak, prinieslo mu to stretnutie rodinu a milujúcu skvelú rodinu, kde majú pochopenie pre jeho temperament a veľkú, skoro obrovskú dušičku v malom telíčku. Prišli Vianoce a ja som bola pozvaná do rodiny, pozrieť sa ako sa chlapček má. Pamätal si ma, vrhol sa mi okolo krku a povedal..."Nechcem, aby si bola smutná, ale ja som sa rozhodol, ja budem tu s mamou a ocom, ale ty si najlepšia mama Zuzka, oni by už boli smutní, keby som odišiel. Vieš, oni si ma vymodlili." Píšem tieto slová a zase mi stekajú slzy po lícach. Som tak šťastná, že existujú ľudia medzi ľuďmi, že ešte stále existuje láska......A prečo som napísala tieto riadky? Pretože milujem svoju prácu, pretože tento malý príbeh svojho života považujem za nádherný a ak by niekto chcel, môže ho prežiť so mnou aspoň cez slová. Teraz však utriem slzy a idem prečítať rozprávku inému chlapcovi, ktorý zatiaľ neverí ľuďom, pretože mu ublížili najbližší a namiesto pohladenia stále očakáva facku.