Každý z nás prichádza na svet vybavený určitými vrodenými vlastnosťami. Oveľa viac toho sa ale musíme naučiť. Jednou z najväčších úloh je naučiť sa byť tolerantným. Naučiť sa ostatných znášať, akceptovať. Nie je ľahké spolu vychádzať v rodine, s bratom, sestrou, ešte ťažšie to je s kamarátmi, spolužiakmi, s ľuďmi z najbližšieho okolia. Ako sa svet dieťaťa zväčšuje, vstupuje doň stále viac ľudí, učitelia, spolupracovníci, nadriadení. No najťažšie je naučiť sa byť tolerantným voči tým, ktorí si mimo „nášho sveta", vstupujú doň len zriedka, sú od nás odlišní, sú nám „cudzí".
Od nepamäti si každá spoločnosť vytvára názory a štruktúry ktorých súčasťou sú aj predsudky. Ak sa na to pozrieme zjednodušene, ide o určité spoločenské koľaje , pri ktorých vzniká veľké riziko vylúčenia zo spoločnosti v prípade porušenia týchto spoločenských pravidiel. Všeobecne akceptovateľné spoločnosťou je prijatie trestu v prípade porušenia zaužívaných noriem spoločenského správania.
Aj ja osobne toto považujem za správne, ak niekto spácha trestný čin , siahne na majetok, na život, atd. Mal by prijať trest a odpykať si ho. Ak toto považujeme za správne zaráža ma prečo nepovažujeme takéhoto človeka po odpykaní trestu za spoločensky čistého?
Ako náhle sa človeku objaví záznam v registri, automaticky stráca šancu na plnohodnotný život v spoločnosti až do momentu kedy mu bude tento záznam vymazaný. Ja osobne to vidím takto,
Odpykali sme si trest, čiže sme boli potrestaný , prečo nás spoločnosť trestá ešte raz tým že nám nedovolí fungovať v spoločnosti ako plnohodnotnému človeku. Mám pocit, ako by si spoločnosť neuvedomovala ambivalentnosť postoja pretože na začiatku sa snažíme trestom primäť potrestaného aby upustil od svojho trestného konania. Avšak ihneď po tom ako je potrestaný a ukončí sa mu trest, spoločnosť mu nedovolí integrovať sa do nej a plnohodnotne v nej fungovať, pretože takýto jedinec bol vylúčený na základe rozsudku, ktoré sa v tej chvíli stáva Kainovým znamením. Takýto jedinec má minimálnu šancu na získanie práce , tým pádom minimálnu šancu na získanie finančných prostriedkov, od čoho sa odvíja ubytovanie strava, spol. postavenie., plnohodnotný partnerský život.
Skúsme sa vcítiť do takého človeka. „Som vytlačený zo spoločnosti nikto mi nedá prácu, všetci ma považujú za zlého. „ Čiže v preklade VY (spoločnosť) ste zlý a teda potrestám ja VÁS a keď ma nechcete medzi sebou nájdem si vlastnú cestu riešenia problémov. A tým pádom sa môže trestná činnosť stať závažnejšou trestnou činnosťou.
Ak sa teraz v tejto chvíli po týchto slovách opäť zamyslíme dôjdeme k jednému výsledku:
My čo sa označujeme za slušných ľudí, sme v tomto prípade postavený do pozície zla, pretože nútime človeka ktorý si už svoj trest odpykal aby naďalej pokračoval v trestnej činnosti, pretože z našej „ slušnej spoločnosti „ je vylúčený. Ja chápem že to čo som doteraz povedala je viac menej paušalizované a ak by sme pustili sondu hlboko do merita veci zistíme že takto paušalizovaný názor nie že nie je správny , ale je nevyhnutné sa na veci pozerať podrobnejšie a celistvo. Tým som chcela povedať že sú jedinci, ktorých integrácia do spoločnosti je možná a sú jedinci, ktorý majú tak narušenú osobnostnú štruktúru, psychiku, vnímanie sveta a množstvo ďalších faktorov vplývajúcich na to že neupustia od svojej trestnej činnosti.
Avšak v takomto prípade by takýto jedinci mali naozaj prechádzať špecializovanou starostlivosťou.
Čo by sa stalo keby sme všetci pristúpili k niečomu ako kompromis? Kompromis v tom duchu že by spoločnosť dala šancu a dovolila človeku, ktorý vyšiel z výkonu trestu integrovať sa do spoločnosti, urobila by mu priestor pre život, a ako kompromis by takýto človek prijal pravidlá určené spoločnosťou. Toto je však čistá utopia pretože hoci by to podľa mňa veľmi pomohlo neoddeliteľnou súčasťou je „ľudský faktor" ktorý by spôsobil nefungovanie takéhoto kompromisu. V prvom rade takáto myšlienka nesie v sebe zodpovednosť, toleranciu, akceptáciu. A veľmi dobre vieme že práve tieto tri zložky sú najhoršie vstrebateľné spoločnosťou.
Na chvíľu sa zastavme a vráťme sa na začiatok. Prečo v našej vzdelanej a kultúrnej spoločnosti stále prevládajú tieto predsudky. Jediné čo mi v tejto chvíli napadlo okrem kultúrno-historického aspektu je nedôvera v súdnictvo. Často sa mi stalo pri rozhovore s priateľmi ak sa rozoberala táto téma , že boli vyjadrené pochybnosti o správnosti rozsudku zo strany súdnej spravodlivosti.
Tu sa však dostávame k niečomu čo môžeme nazvať rebríček hodnôt. Ako laici nevidíme hlbšie do dôvodov rozhodnutia, často máme povrchné alebo skreslené informácie, alebo sme emocionálne zainteresovaný a to nám skresľuje naše názory. Stala sa mi jedna veľmi zvláštna príhoda, ktorú si v tejto chvíli dovolím popísať.
S manželom sme sledovali správy kde informovali o dopadnutí vraha s tým že mu bol vymeraný päť ročný trest. Môj manžel na to zareagoval že takýto človek, ktorý zabije dostane päť rokov a taký ktorý sfalšuje zopár faktúr dostane aj desať. Nastolil tým otázku čo je hodnotnejšie ľudský život alebo peniaze. Z tej malej miery informácii, ktorú dostal pojal podozrenie že naša spoločnosť si viac cení peniaze ako ľudský život. Na druhej strane pár rokov dozadu som sa zhovárala z jedným známym ktorý bol podvedený a ten naopak tvrdil že ľudom ktorý niečo takéto urobia by mal byť vymeraný čo najväčší trest pretože týmto podvodom ktorý bol na ňom spáchaný prišiel nie len o firmu ale aj o domáce zázemie a nasledoval rozpad manželstva. Takže sa mu v preklade rozsypal život.
Touto diskusiou sama zo sebou som prišla na to že stojím na veľmi tenkom ľade akoby žiadne riešenie nebolo správne, akoby táto situácia bola neriešiteľná. Je deprimujúce vedieť že sú veci alebo skutočnosti, s ktorými sa dá len veľmi ťažko pohnúť. V podstate posun vpred je len v milimetrových krokoch. Podľa mňa to nie je len o súdnom systéme ale o celkovom systéme fungovania. Musíme sa totižto dostať k tomu kde to začalo, čiže k prameňu. Prečo, za akých okolností a kde vzniklo semiačko ktoré vyrástlo do trestnej činnosti. A až potom sa môžeme prepracovať k tomu ako odstrániť príčiny vzniku trestnej činnosti. Inak povedané väčšia miera prevencie dokáže znížiť štatistické čísla trestných činov.
Avšak čo s ľuďmi ktorý už vo výkone trestu sú?
A hneď položíme ďalšiu otázku prečo spomínam prevenciu, a penitenciárnu starostlivosť? Z jednoduchého dôvodu, všetko má svoj vývoj. Moja práca sa má zaoberať postpenitenciárnu starostlivosťou ale jej neoddeliteľnou súčasťou je vývoj až k nej. Čiže kde zlyhala prevencia, kde prebehla penitenciárna starostlivosť, až sme sa dostali k postpenitenciárnej starostlivosti.
Teraz si predložme zopár faktov. Aj napriek tomu že som vo svojej práci spomenula trest ako pomstu za niečo v pravom slova zmysle nefungujú ústavy na výkon trestu a odňatia slobody ako miesta pomsty , ale ich pravým určením je výchova a náprava tak aby vezäň mal šancu zmeniť svoje správanie a integrovať sa do spoločnosti . aj medzi veznami sú sikovný ľudia ktorý vdaka sociálnym pracovníkom a iným pracovníkom v ústvoch na výkon trestu môžu nájsť svoje zameranie a svoj zivotný smer. Podľa Dr.h.c.Ing.Mgr. Mariána Kuffa (predstavený Inštitútu Krista Veľkňaza v Žakovciach) nestači pôsobiť len na vonok ale dôležité je pôsobenie aj vnútorne čiže nie len silou ale aj láskou. Čiže nie len úkon rozumu ale aj úkon vôle „...chcem byť dobrý" je dôležitý v prípade práce z väzňom (M. Justová, 2005 str. 107)
Tento názor má veľmi oslovil pretože naozaj dáva šancu človeku , ktorý zlyhal zaradiť sa do spoločnosti motivuje ho a rovnako motivuje spoločnosť nehladieť na minulosť takéhoto jedinca ale otvoriť mu dvere k budúcnosti ak to myslí úprimne.
Postpenitenciárna starostlivosť sa môže deliť na dva procesy. Prvým procesom je resocializačný proces, ktorý je v podstate readaptáciou do spoločnosti čiže prijatie životných podmienok a zavedenie praktických skúseností v smere nekriminálneho spôsobu života. Druhy proces je prventívno-terciárny. Už z názvu je jasné že ide o preventívny proces, ktorého účelom je predchádzať strate sociálnej istoty , poruchám vzťahov, a hlavne aby nebol trestaný človek opäť nútený adaptovať sa v rámci kriminogénneho prostredia. (M.Justová, 2009)
Obdobie prvého roku po skončení výkonu trestu je jedno z najrizikovejších období pre recidívu. Človek, ktorý ukončí výkon trestu zažíva takzvaný kultúrny šok. Výkon trestu odňatia slobody je veľmi odlišný od bežného spôsobu života a pokiaľ si človek odpyká niekoľko ročný trest je nevyhnuté takýmto kultúrnym šokom prejsť. Kultúrny šok sprevádza pocit bezmocnosti a samozrejme dezorientácie v cudzom kultúrnom prostredí. I keď nejde v pravom slova zmysle o cudzie prostredie po niekoľkých rokoch strávených v ústave na výkon trestu odňatia slobody sa cudzím stáva.
Nie je možné aby sa takýto človek stal schopným sa v takomto prostredí adekvátne správať a vyakonávať svoje úlohy tak ako to spoločnosť od neho očakáva.
To mi pripomína jeden mediálne známy prípad kde bol hlavným aktérom Ervín Bobek. Nejdeme daleko len sa obracíame k našim susedom čechom. Ervín Bobek vyrástol v neúplnej rodine v sociálne aj vzdelanostne slabšej spločenskej vrstvy. Neučil sa dobre, nemal dostatok lásky a pozitívnych emocionálnych podnetov na svoj rozvoj on sám bol mentálne na nízkej úrovni. Nedokázal si vybudovať pracovný návyk a korektnosť a zodpovednosť mu boli tiež cudzie. Ešte pred revolúciou sa po prvý krát dostal do výkonu trestu, a počas trvania výkonu trestu prebehla revolúcia, udiali sa rôzne zmeny v spoločnosti a on vyšiel z výkonu trestu v inom štátom zriadení. Nech bol akýkoľvek verím tomu že tento kultúrny šok ktorý prežil bol tak silný že nedokázal nijakým spôsobom fungovať v spoločnosti. Byt ktorý patril jeho matke, jej už nepatril , nikto mu nepridelil prácu a on sám nebol schopný si prácu nájsť. V podstate zostal úplne sám bez pomoci v úplne inej krajine akú poznal, s úplne iným fungovaním spoločnosti.
Ďalším klinčekom do jeho rakvičky bol jeho intelekt, ktorý mu nedovoľoval posunúť sa v pred a pochopiť veci v širších súvislostiach. V zúfalstve svojho bytia sa rozhodol ukradnúť kočík s pred obchodu tak aby bol videný a zadržaný. Jeho cieľom bolo dostať sa opäť do väzenia. Aj tu sa však osud zahral tak ako by to nikto nečakal. V rovnakom období v tých miestach kde Ervín Bobek ukradol kočík, bola spáchaná vražda maloletého chlapca v pivničných priestoroch zo sexuálnym motívom. Ervín Bobek bol z tohto závažného trestného činu obvinený a postavený pred súd. V tejto chvíli by som mohla skončiť, ale tento prípad je tak zaujímavý že mi nedá nepokračovať. Najzaujímavejšie bolo na tom súdne konanie. Ervín Bobek trval na tom že tento závažný trestný čin spáchal, prosil súd o doživotný trest. V tomto prípade sa paradoxne obhajoba stala obžalobou a obžaloba stala obhajobou. Počas súdneho procesu bolo predložených množstvo faktov, ktoré dokazovali že Ervín Bobek nemohol páchateľom tohto trestného činu. A zároveň množstvo faktov, ktoré ukazovalo že Ervín Bobek má jedinú šancu dostať sa do ústavu na výkon trestu a odňatia slobody lebo inak bude cielene pokračovať v trestnej činnosti a to z jediného dôvodu že nie je schopný prijať pravidlá spoločnosti ani nijak v nich fungovať.
Verím tomu že samotný sudca mal neľahkú dokonca veľmi ťažkú úlohu v momente rozhodnutia o vine a treste. Ervín Bobek nakoniec skončil vo väzení a jeho život tak dostal zmysel. Koľký paradox však?
To sme spomenuli ten kultúrny šok. Toto je oblasť kde práve sociálny a terénny pracovníci majú príležitosti pracovať z človekom, ktorý ukončil výkon trestu, vrátil sa na slobodu a stretáva sa z väčším alebo menším neúspech pri návrate do spoločnosti.
Takýto človek je naozaj veľmi krehký a vysoko rizikový. Veď v podstate sa nám to ukázalo aj v prípade Ervína Bobka.
Sociálna práca v čase kedy bol ukončený výkon trestu veľmi závisí od toho aké návyky, skúsenosti , osobnostné možnosti dokázala posilniť u takéhoto jedinca. Veľmi dôležité je vytvoriť určitý vzťah medzi sociálnym pracovníkom a klientom, kde klientom chápeme človeka po výkone trestu. A tento vzťah musí byť silný naplnený dôverou, v konečnom dôsledku môžeme prirovnať tento vzťah k partnerskému vzťahu. Veľkou pomocou je práve ak takýto vzťah nadobudnutý a klient je ochotný nechať sa sprevádzať a prijíma pomocnú ruku od sociálneho pracovníka. Vnútorne je rozhodnutý dodržiavať pravidlá spoločnosti, kde existuje podpora a pocit bezpečia, čo veľmi pomáha v integrácii do spoločnosti. Toto všetko čo som popísala hovorí o emociálnej opore, avšak táto nie je jediná.
Ďalšou zložkou pomoci je informačná opora , ktorá umožňuje poskytovať rady, informácie, napomáhajúce riešiť existujúce alebo vznikajúce problémy. Ďalšou je inštrumentálna opora, ktorá poskytuje praktické druhy pomoci, ako je napríklad hmotná pomoc, materiálna pomoc. Ako som už povedala najzložitejším obdobím je obdobie tesne po ukončení výkonu trestu, kde je úlohou sociálneho pracovníka nadviazať na spoluprácu počas výkonu trestu a nájsť adekvátne nástroje na pomoc.
Profesionálna pomoc v sociálnej oblasti predstavuje v konkrétnej podobe poskytnutie a sprostredkovanie zamestnania , ubytovania, sprevádzania pri napájaní sa na sociálne siete, poskytnutie alebo sprostredkovanie špecializovaného poradenstva a taktiež pomoc pri riešení hmotného zabezpečenia.
Najúčinnejším nástrojom je opora pomoc, a poskytnutie riadneho zamestnania, v ochrannom pracovisku a to po dobu kým jedinec ktorý si odpykal výkon trestu nie je schopný samostatne a z istotou fungovať v spoločnosti, kým nemá slobodu v rozhodovaní a určitú finančnú samostatnosť. Teda kým si sám netvorí možnosti na samostatné prežitie. Súčasťou pomoci a opory je aj riešení pohľadávok z minulosti, ktoré mu buď uložil súd alebo iný orgán štátnej správy. To môže byť výživné, súdne trovy, škody vyplivajúce z trestného činu. Táto časť pomoci je podľa mňa veľmi dôležitá lebo nesplnie pohľadávok z minulosti aj pri najlepšej snahe o dodržiavanie pravidiel môže človeka dobehnúť a vrátiť ho do výkonu trestu, čo môže mať fatálne dôsledky pre budúcnoť takéhoto jedinca. (M. Justová , 2009).
Je to jednoduchá matematika „ja sa snažím , robím všetko pre to aby som bol dobrý , ale aj tak sa z toho nedostanem lebo sa stále odo mňa niečo chce a ja nie som schopný začať od znovu , už ma stále dobieha minulosť".
Pokiaľ sa táto zložka nezanedbá a klientovi sa z pomocou sociálneho pracovníka zavádza do života určitý systém , ktorý mu pomáha budovať každodennú istotu a neriešiť len veci súčasné ale aj minulé, tak v podstate ide o komplexné riešenie jeho života. V tejto chvíli si uvedomujeme , že sociálny pracovník predstavuje aktívnu osobu podieľajúcu sa na tvorbe života iného človeka. Pretože okrem samotnej pomoci ho musí podporovať a svojou stálou prítomnosťou a kontaktom s ním mu pomáha zdolať strach, obavy a učí ho zvládať problémy, naprávať chyby.
Problém môže nastať vtedy ak je sociálny pracovník tak zavalený prácou že nie je schopný udržať si správne tempo, správny prístup k veciam, neudrží si nadhľad nad vecou, a nechá sa pohltiť alebo vyprovokovať k tomu aby prevzal zodpovednosť nad životom klienta. Ale toto je predmetom inej práce.
Pokiaľ je jeho klient tesne po výkone trestu a je úplne bez prostriedkov, bez ošatenie, pomôže mu sociálny pracovník pri získaní resocializačného príspevku podľa zákona č. 305/2005 Z.z. a získať ošatenie čo je možné u rôznych sociálnych a charitatívnych ustanovizniach. Samozrejme je možné využiť aj pomoc obce kde má takýto klient trvalý pobyt. Podľa zákona č. 448/2008 Z.z. je obec povinná poskytnúť pomoc svojmu občanovi. Pravdou však zostáva že mnohé obce alebo mestá nie sú pripravené takúto pomoc poskytnúť a riešiť takéto problémy. Toto je moment kedy je prítomnosť sociálneho pracovníka pri vybavovaní týchto náležitostí veľmi vhodná skoro až nevyhnutná. Takýto človek sa bude cítiť príjemnejšie a vo väčšej istote keď bude cítiť ochranu zo strany sociálneho pracovníka.
Sociálnu kuratelu zabezpečuje daný úrad práce sociálnych vecí a rodiny pomocou sociálnych kurátorov. Sociálny kurátor môže zabezpečiť trestanej osobe resocializačný príspevok podľa paragrafu 70 zákona č. 305/2005 Z.z.
Resocializačný príspevok v podstate znamená príspevok na uľahčenie resocializácie po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody alebo z výkonu väzby najmä na účely vybavenia osobných dokladov a zabezpečenia nevyhnutných vecí osobnej potreby.
Takýto príspevok sa poskytuje občanovi Slovenskej republiky alebo cudzincovi s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky podľa osobitného predpisu po jeho prepustení z výkonu trestu odňatia slobody alebo po prepustení z výkonu väzby ak ich vykonával na území Slovenskej republiky.
Taktiež občanovi Slovenskej republiky s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky ak výkon trestu odňatia slobody alebo výkon väzby vykonával preukázateľne mimo územia Slovenskej republiky a to po jeho návrate na územie Slovenskej republiky.
Resocializačný príspevok sa poskytuje v tom prípade , že trest odňatia slobody alebo výkon väzby bol dlhší ako 30 po sebe nasledujúcich dní a to do 8 pracovných dní odo dňa prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody alebo z výkonu väzby. Výška resocializačného príspevku sa poskytuje najviac 40% zo životného minima podľa osobitného predpisu. Tento príspevok nesmie byť vyplatený viac ako jeden krát v jednom kalendárnom roku.
Pri poskytovaní resocializačného príspevku sa zohľadňujú peňažné prostriedky vyplatené pri prepustení z výkonu trestu odňatia slobody alebo z výkonu väzby podľa osobitného predpisu. Forma resocializačného príspevku môže byť finančná, vecná alebo kombinovaná.
Okrem toho je možné zabezpečiť základné životné podmienky v hmotnej núdzi podľa zákona 599/2003 Z.z. Ked príjem občana a fyzických osôb ktoré sa z občanom spoločne posudzujú nedosahuje životné minimum a občan a fyzické osoby ktoré sa z občanom spoločne posudzujú si príjem nemôžu zabezpečiť alebo zvýšiť vlastným pričinením. Všetko toto vyžaduje určité právne povedomie , čo len veľmi ťažko môže takýto občan ovládať. Takže tu vidíme ako veľmi dôležité je vytvorenie vzťahu medzi sociálnym pracovníkom a klientom. Pokiaľ tento vzťah nie je vytvorený občan prepustený z výkonu trestu odňatia slobody nie je schopný si takúto pomoc zabezpečiť, a vracia sa k trestnej činnosti.
Spomínala som možnosť pomoci zo strany obce. Obec a vyšší územný celok v rozsahu svojej pôsobnosti zabezpečuje dostupnosť sociálnej služby pre fyzickú osobu ktorá je odkázaná na sociálnu službu a právo výberu sociálnej služby za podmienok ustanovených zákonom 448/2008 Z.z.
Pokiaľ má fyzická osoba vydané právoplatné rozhodnutie po odkázanosti na sociálnu službu , obec a vyšší územný celok poskytne alebo zabezpečí poskytnutie sociálnej služby uvedenej v paragrafe 34-41 zákona 448/2008 Z.z. najneskôr do 60 dní odo dňa doručenia žiadosti o uzatvorenie zmluvy o poskytovaní sociálnej služby obci , vyššiemu územnému celku alebo právnickej osobe zriadenej alebo založenej obcou alebo vyšším územným celkom.
Obec a vyšší územný celok zabezpečuje poskytnutie sociálnej služby fyzickej osobe bezodkladne ak je jej život alebo zdravie vážne ohrozené, ak fyzická osoba nemá zabezpečené nevyhnutné podmienky na uspokojovanie základných životných potrieb alebo ak fyzická osoba odkázaná na pomoc inej fyzickej osoby skončila pobyt v zariadení podľa osobitného predpisu a nemá zabezpečené podmienky na bývanie v prirodzenom rodinnom prostredí.
Vo svojej práci som už spomenula že práca v chránenej dielni je jedným z najlepších nástrojov pomoci. Chránená dielňa alebo chránené pracovisko je také pracovné miesto ktoré je vytvorené pre ľudí vychádzajúcich z výkonu trestu.
Keďže títo ľudia prácu nemajú veľmi ťažko si ju vedia nájsť a sú spoločnosťou odmietaný , tak je veľmi potrebné aby prešli ochranným pracoviskom čo ja osobne chápem ako taký filter. Takéto pracovisko má napríklad občianske združenie Maják. Podstata spočíva v tom , že takýto človek získa status zamestnaného človeka a ako takému je oveľa jednoduchšie nájsť si inú prácu . podstatné je že posledná vec v jeho životopise nie je výkon trestu. Pokiaľ po ukončení výkonu trestu odňatia slobody nenájde prácu viac ako jeden rok vzniká riziko , že sa vráti k páchaniu trestnej činnosti pretože nemá reálnu šancu na začiatok nového života.
Filozofiou takýchto pracovísk nie je len pomoc ale aj zárobková činnosť ktorej výsledkom je okrem iného získanie určitej finančnej samostatnosti , ktorá je základným nástrojom na plnohodnotný život.
Ochranných pracovísk alebo dielní je však veľmi málo a tak zostáva jediná šanca a to pomocou sociálneho pracovníka sprostredkovať klientovi prácu v nechránenom prostredí. V takomto prípade musí sociálny pracovník oveľa častejšie kontaktovať a sprevádzať svojho klienta pretože na rozdiel od chránenej dieľne nie je súčasťou pracoviska.
Myslím si že veľkým posunom vpred by bolo keby podnikatelia a veľké firmy boli ochotné a prístupnejšie zamestnávať na určených pracovných pozíciách trestané osoby. Ľudia vo výkone trestu a odňatia slobody sú najrizikovejšou sociálnou skupinou v našej spoločnosti. Nemôžeme očakávať, že sa odsúdení ľudia sami zmenia a že na to stačí hrozba trestu. Tak ako chorí potrebujú pomoc odborníka a neuzdravia sa sami, hoci by chceli, tak aj odsúdení potrebujú vhodnú socializačnú a výchovnú pomoc. Cieľom projektových aktivít by malo byť zlepšenie postavenia odsúdených ľudí na trhu práce prostredníctvom vyškolenia v rôznych typoch kvalifikačných kurzov a rozvojom manuálnych zručností. Je dôležité, aby odsúdení počas výkonu trestu ľudsky nespustli a nenadobudli nezvratne negatívne návyky, ale čas strávený vo výkone trestu využili na svoj osobný rast. Vzdelanie má priamy pozitívny vplyv na znižovanie kriminality, vzdelaný človek má viac možností uplatniť sa. Väčšina odsúdených má ukončené iba základné vzdelanie bez akejkoľvek pracovnej kvalifikácie. Nakoľko vzdelanie pomáha človeku využiť nové možnosti uplatnenia v živote, riešením je ponuka kurzov, zvýšenie vzdelania prostredníctvom rekvalifikačných kurzov a zabezpečiť učebne, v ktorých by sa mohli vzdelávať aj formou samoštúdia, rozvíjať spoluprácu s neziskovými organizáciami, ktoré môžu rozšíriť ponuku vzdelávacích aktivít . Rozvinúť také voľnočasové aktivity, ktoré nebudú finančne náročné a ktoré sa budú pokrývať zo zbierok. Pre úspešnú realizáciu projektov v oblasti vzdelávania a voľnočasových aktivít je potrebné, aby ľudia z tretieho sektora nevstupovali do týchto aktivít nepripravení (neznalosť v oblasti výkonu trestu).
Táto oblasť starostlivosti je veľmi náročná a vyčerpávajúca a viac ako v iných profesiách hrozí riziko syndrómu vyhorenia. Spôsobuje to dlhodobí vplyv väzenského prostredia, ktorý je zaťažujúci sám o sebe, organizačné a legislatívne limity, osobnostné nastavenie klienta, ktoré sociálny pracovník musí zvládnuť a samozrejme najviac zaťažujúcim je fakt nízkej efektivity práce.(Heretik,A.,2004)
Asi pred rokom som sa zhovárala s jedným sociálnym pracovníkom, ktorý sa venuje práve tejto oblasti a keďže pracuje v tejto sfére už dlhý čas, priznal sa, že má nesmiernu radosť ak sa podarí plne integrovať bývalého trestaného do spoločnosti. Ide však o výrazne menšiu časť, väčšia časť to nezvládne a nedokáže aj napriek svojmu vnútornému odhodlaniu.
Možno by pomohlo ak by sme všetci trochu premýšľali inak a upustili od predsudkov a úzkoprsosti , získali nadhľad a toleranciu.
Touto prácou som nechcela nikoho kritizovať, mojim zámerom aj napriek tomu, že ide o pridelenú úlohu, bolo primäť seba a tých, čo budú čítať tieto riadky zamyslieť sa aj nad vecami, ktoré sami vytláčame za hranice našich svetov, hoci sa nás bezprostredne týkajú.
Použitá literatúra :
Heretik, A. : Forenzná psychológia. SPN : Bratislava. 2004. 376s. ISBN 80-10-00341-7
Justová,M. : Cisár je nahý, represia versus prevýchova. Oto Németh : Bratislava. 2005 119s. ISBN 80-88949-79-3
Justová,M. : Zem, ktorá nemá svoje nebo (Sociálna práca s trestanými osobami) . SOFA: Turany. 2009. 341s. ISBN 978-80-89033-61-4
http://www.mcpo.edu.sk/downloads/Publikacie/Ostatne/OSZAV200703.pdf
str.54
http://www.senior.sk/view.php?cisloclanku=2006102404
