Najlepší trest na svete

Všetko v našom živote začína od základných a jednoduchých vecí. Postupne sa veci stávajú zložitejšími a náročnejšími. Okrem toho, že prechádza proces komplikovanosti máme vo všeobecnosti tendenciu zvaľovať vinu na druhého. Dnes som sa zhovárala s chlapcom, ktorý ešte nechodí do školy a v jeho krátkom živote som jeho piata matka, piata rodina....Každá rodina doteraz ho vrátila a v tejto chvíli nie je podstatné prečo. Každý má na to svoj názor, svoj dôvod a vysvetlenie. Tento chlapec je presvedčený , že každá žena je mama a stačí, aby sa s ním rozprávala dlhšie ako desať minúť. Otec je každý veľký chlap čo kričí. Tento chlapec sa mi pozrel do tváre, prižmúril čokoládové oči a povedal ..."za všetko môžu druhí, ja nie..." V prvom momente som sa nadýchla, aby som použila výchovnú vetu. Zastavila som sa a nepovedala mu na to nič. Uvedomila som si , že má vlastne pravdu. On sa na svet nepýtal, to oni, jeho rodičia spôsobili a umožnili tej jednej spermii ukázať svoju silu a rýchlosť. To matka ho nosila v brušku a ona bola tá, ktorá sa rozhodla ho porodiť. Rodičia boli tí, čo ho zanedbali a nedali mu jesť. Sociálny pracovníci ho zobrali za ruku a odviedli k cudzej tete. To tá teta ho naložila do auta a doviezla do domova. A opäť ho sociálny pracovníci naložili a odviezli k inej cudzej tete a tá teta ho jedného dňa naložila do auta.....až jedného dňa ho sociálna pracovníčka priviezla ku mne. Ďalšia teta. On nerozhodol o ničom, nemohol žiadnym spôsobom zvrátiť udalosti, ktoré sa okolo neho diali. Jediné, čo mu zostalo bolo podvoliť sa osudu a už neriešiť, nezamýšľať sa a neprežívať emócie, pretože to predsa bolí. V celom tomto procese sa stretával s tým, že má byť dobrý, poslušný a má mať všetkých rád. Ja sama by som nebola ani poslušná ani dobrá. Nie preto žeby som nechcela, to nie. Aj on chce byť dobrý. Ako však môže byť dobrý a poslušný, keď presne nevie, čo to je. V každej rodine pobudol chvíľu, každá rodina poslušnosť a byť dobrý vysvetlila inak, inak sa umývali zuby, pripravovali raňajky a bežal denný rytmus. Stále všetko iné a nestále. Čo je teda správne robiť? Ležať v posteli než zavolajú alebo vstať a obliecť sa, či najprv ísť do kúpeľne? Mám pocit, že ja sama vo svojom veku by som bola tak zmätená a popletená, že by ma asi tiež označili za problémovú. Okrem toho každé vyzvanie..."Obleč sa, ideme..." by vo mne vyvolal stres z ďalšej zmeny rodiny a prostredia. Žiadna hračka nie je moja, žiadna posteľ nie je moja, žiadna teta nie je mama, hoci všetky sú mama........ V takomto tempe života by tento chlapec preskákal školu a možno by ju dokončil...možno. A prečo možno? Nikomu na ňom nezáleží, nemá svojho dospelého človeka, nesmie si nič obľúbiť ani nikoho, pretože ak sa tak stane bude to bolieť ak to nebude. Vždy sa snažíme voliť si najjednoduchšiu cestu a teraz, v tomto prípade je najjednoduchšia cesta....je mi to jedno.....áno, tento postoj nebolí, možno na začiatku , ale potom nie. Pri tomto postoji by možno prešiel základnú školu a možno prvý ročník strednej školy.....je mi jedno..., zabezpečí, že nebude mať dôvod každé ráno vstať a ísť do práce....mať rodinu a postarať sa....kde potom skončí tento chlapček? Bude jedným z ...., čo sa potácajú po meste a nikto nevie odkiaľ sa vynorili a kam zapadnú? Pravdepodobne áno. Teraz je malý a jeho veľké čokoládové oči ešte žiaria nádejou a oslovujú ma mama tak, ako oslovoval tie tety predo mnou. Usmievam sa na neho a vo vnútornom pohľade si premietam tie postavičky bezdomovcov, ktorým je všetko jedno.....Verím, že tento chlapček ešte dokáže uveriť dospelému človeku, že ešte má šancu a že ju využije....ale ani toto nie je na ňom a od neho závislé ...toto je teraz na mne. Ja teraz budujem jeho budúcnosť, ja som v tejto chvíli zodpovedná za mnoho vecí v jeho budúcnosti a mám neskutočne ťažkú prácu. Mnoho ľudí ho predo mnou sklamalo. Keď ku mne prišiel, ešte na začiatku nášho spoločného života, požiadala som ho o pomoc v kuchyni. Zobral krabicu mlieka a vložil ju do chladničky tak, že všetko mlieko vytieklo. Viete aká bola jeho reakcia? Stiahol si nohavice a silno zatvoril oči čakajúc úder. Povedala som mu, že biť ho nebudem. Prikývol, prišiel k stene, kľakol na kolená a ruky dal za chrbát. Zimomriavky mi prešli celým telom a stiahlo mi hrdlo. Tak na toto si zvykol za svoj krátky život. Vyzvala som ho, aby prišiel ku mne. V jeho veľkých očiach bolo toľko strachu... spoločne sme upratali chladničku a mlieko poutierali. Keď sme boli s prácou hotoví, obrátil sa na mňa a s trasúcim hlasom povedal.."A trest?" „Toto bol trest, upratať, čo sa pokazilo." Chvíľu na mňa vyvaľoval oči a so slzami v očiach, možno z úľavy, povedal: „To bol najlepší trest na svete."