Šťastné emócie striedajú pomalé a telo kĺže do bezpečných perín...

Je to úľavou? Odplaveným stresom a nervami? Alebo strachom, že nasledujúce dni budú bez hlbšej pointy? Prečo ten náhly vnútorný smútok, tá zmena? Akási čierna diera v srdci, pohlcujúca radosť a vytvarárajúca nekonečne pole smútku, zúfalstva... Potreba sa skryť do perín a nechať vytŕčať len kadere ako jediný dôkaz existencie pre okolie. Ale potreba vybiť extrémnym zážitkom smútok a napumpovať sa endorfínmy. Ale prečo je preč tá prirodzená radosť z maximálneho úspechu?! Prečo to zostalo zo včerajším spánkom v perách... Som úplne nahá myš a zostali mi len octom myté kosti požierané neistotou, smútkom. Natlačená v kúte hladám dlaňami po zemi to stratené šťastie z úspechu.... Veď som preň makala... Tak prečo to necítim?