Zuzana Botková
kapoan toviŽŽivot naopak
,uodohán alterts rečev nedej V
S malou a ustráchanou dušičkou píšem info toto tuná zverejnené. Zato však s veľkou radosťou a vzrušením! Po dlhodobom prehováraní a apelovaní na moju ososbu, že by som ústa mohla konečne otvoriť.. som ich otvorila. Pre mnohých ( vrátane seba ) je výsledok príjemným prekvapením. Veď nahliadnite ;)
Pri spomienkach na teba.. Zjaví sa v hrdle žiletka... Pregĺgam krv vlastnú, vždy keď svetlá lámp zhasnú...
Prišla mi taká správička od kamaráta, ktorému som pred Vianocami robila tričeno. Niečo na štýl: Savi.. spravila by si mi pre moju polovičku tričko? A ja že čože by nie...
„Je mŕtva? Je mŕtva?“ Krik sa niesol po okolí a udieral mi do hlavy. Vdychovala som kovový pach vlastnej krvi, ktorá sa rozlievala po kamennej podlahe a zrážala sa na okrajoch mláčky. Do končekov prstov sa vkrádal chlad a do môjho slabého srdca pokoj. Bum... bum.. tempo sa spomaľovalo.
Ak nezavriem oči-dni neskončia... Modrá krv v moči- to nie som ja! ,...Svedomie bije spánok, kraľuje mrcha insomnia. Štvrtok pretiahol piatok, ničí ma vlastná fantázia. .
Pred rokom som začala zverejňovať prvé kapitoly mojej písanej tvorby. Dnes prišiel konečne tretí dieľ. 1.dieľ- http://zuzanabotkova.blog.sme.sk/c/273149/Denni-Dlaci-Mrtva-Novicka.html 2.dieľ- http://zuzanabotkova.blog.sme.sk/c/276560/Denni-dlaci-Julieanne.html
Chcela by som Vás naučiť hovoriť ano.. A neskrývať sa za slovo ni :) Prestaňme lamentovať aký je ten život strašný... spravme si ho svojpomocne krásny
Každý máme hobby. Prisám vačku ja ích mám odtál až potál a neviem, ktoré mi je bližšie. Posledné dni-týždne najčastejšie praktizujem body art..
Tento článok neponúka názor odborníka na život. Neponúka rady do kritických životných situácií. Týchto pár riadkov je plných básnických otázok od zúfalej pozorovateľky dnešnej doby.
Práve som vstala. Poviete si: Je chorá, že o pol 4? Alebo bola isto žúrovať! Nie nie ľudkovia, nič z toho. Mne len skončil prvý semester na OU v obore Animácia.
Už ste si mohli všimnúť, že mám úchylku na miniatúrne predmety a hlavne ich výrobu. Využívam chvíľku počas pečenia habanerových koláčikov a pozývam vás na moje miniatúrne fimo koláčiky a drobnosti.
Od malička chlapčisko. Od malička rany, pády, autá a miestami bitky a futbal. Bábiky boli týrané, pochovávané, strihané a odlúčené od lásky majiteľky. Asi už vidíte kam smerujem. Vyplýva z toho, že pobyt v kuchyni s mamou sa nediaľ často. Alebo pri šijacom stroji, či nákupoch topánok a kabeliek. Avšak vraví sa, že v živote prichádzajú zmeny a aj ten najsamviac zadubený osol sa raz pohne správne. ( Ó áno... u mňa to plynule nešlo, tak som sa prinútila ).
Práca.. práca a práca.. Hodiny dookola to isté a istééé a istéé... Avšak. Čo ak máte šťastie ako ja? Že je kam uletieť? Ja ulietam pravideľne a moc preveľmi moc ďaleko. A niekedy si donášam nápady. Inokedy vyjadrím názor. A obniekedy (to je slovo!) prekreslím udalosť. A tak isto je to teraz. V tomto Taliansku, kde je to pre mňa najrýchlejšia úniková cesta.
Hoc nie som Vincent van Gogh a olejovky nemám až za ušami. (skôr farby na textil) Ale mám ho konečne aj ja. Konečne som dospela na to, aby som si vážila jeho magickú, ručne spracovanú moc, ktorá šteklí podvedomie a inšpiruje ku kresbám. Do vrecka do dlane s kvalitným papierom.
Pozdravujem Vás z jablkovej brigády z Talianska. A jemne sa len pozastavím nad horúcou témou posledných dní, ktorá ani tunajším ľuďom nedá spávať. Čo to len Slovensko vyviedlo?.. Celkovo je zaujímavé ako sa taký malý štát, o ktorom si donedávna niektoré časti sveta ani len nemysleli, že existuje dostane na titulky..
Neberte ten nadpis ultra vážne. Je to jedna z myšlienok z akcie. Keď objímam rukou jabĺčko a musím ho hodiť na zem. Pre nás zberačov je to "mastné" jablko. Dozreté, na dotyk doslova mastné, voňavé a lákavé. Má však jednu vadu - Nemá ten pravý odtieň červenej. A ja ho musím hodiť na zem a nie medzi ostatné jablká prvej triedy žiariace jasnou červenou. A keď prejde mierkou ako lopta basketbalovým košom... Srdce zaplače, keď dopadá na zem.
Preberiem sa na vlastné odgrgnutie a následný smrad. Nekvalitné víno, borovička, hostinského podpultová pálenka a pivo na smäd. A opäť raz si skoro všetko pamätám. Jediné čo mi nesedí je mäkkosť mojej postele. Viem že som líhala s tým kočišom od Fritvoldu do komory v krčme a nie u seba. Pracne si podopriem hlavu aby mi kyselina netiekla do hrdla. -Vieš čo k tebe cíti moje ľudské ja...- Rozpoznám hlas mojej družky v boji. -A ty vieš čo cíti moje ľudské ja k tvojmu zvieraciemu?- Odvrknem skôr ako začne prednášku o mojom postoji k životu. Periférne zazriem ako sebou mykne. Máme medzi sebou dobré vzťahy. Ale keď už presahujú jej city ku mne, viem presne kam udrieť.
Sú situácie, momenty a sekundy, kedy sa chciac alebo na silu ponoríme do vlastnej životnej rieky a zvraštíme obočie. Ako sa v tomto hnuse dá plávať? Ponoríte sa do tej valiacej sa vody a pocítite, či vôbec hreje. Dovidíte na dno? Motajú sa vám chaluhy okolo členkov? Alebo je ukážkovo čistá? Ja som si tú moju tak prečistila za posledné týždňe, že i kamienky na dnes sa lesknú krásou.
Zaručene ju poznáte. Či už ako bežnú súčasť svojho hudobného repertoáru. Alebo z rádia, či ste ju začuli na festivaloch. Na mňa sa lepí v poslednom roku kade chodím. Napadlo ma prevetrať znalosti slov, ktoré obsahuje.