Východ slnka nad miestnym cintorínom

Keď už ani len ten východ slnka nedokáže prebrať. Keď ani pri ňom si neuvedomujem, že čas nezastal a žijem ďalej a prídu nové dni a staré problémy. Ani ten východ slnka nepomáha si uvedomiť, že posledné hodiny neboli smyčka v jednej piesni. Betónový balkón je neuveriteľne pítulný. A to mača niekde pri srdci by najradšej priadlo a vyvalovalo sa na chrbte. Labkami dočahovalo oblaky a div že sa nesmialo od radosti. Čerstvý vzduch rána šteklí bosé prsty na nohách zdobené zlúpaným lakom a stále je cítiť jeho vôňu, chuť a objatie. Červenajúce sa zore ma núti povzdychnúť, stisnúť viečka a premýšľať. Ale ako? A prečo, keď tá smyčka sa mi tak neuveriteľne pozdávala. Ten zásek v čase, v realite. Zmena v živote, ktorý som chcela istým spôsobom viesť. A je tu vôbec možnosť , že sa mi to smie páčiť? Smyčka- slučka.. Myšlienky sú zakázané. Chvíľkový smiech a opätovný únik realite v jeho náruči.