Rôznorodosť. Farba pleti, vlasov, extravagantná móda a oblečenie, vierovyznanie, zamestnanie, životný štýl. Nie nadarmo mi môj šéf vravel “ England is a free country “ (on ma tým síce nabádal, aby som zavrhla monogamiu a našla si viacerých priateľov naraz a pocítila tak slobodu a neviazanosť, ktorú táto krajina ponúka – no, odolala som)
Take-away. Rýchle, praktické, moderné. A hlavne lacnejšie ako v prípade konzumácie jedla v priestoroch podniku (have in). Na Slovensku asi dominuje iracionálnosť a tak v meste, ktoré má cca 40 tis.obyvateľov, som si priplatila, aby som si ázijskú špecialitu odniesla so sebou a zjedla inde. (čo je drahšie ? plastová/papierová nádoba na jedlo alebo pracovná sila, ktorá obslúži, utrie stôl a energia a voda, ktorá je potrebná na umytie riadu ?)
Ceny oblečenia. Môj obľúbený klad Londýna. Ženy a taktiež mužské pohlavie nakupujú snáď každý deň. Preplnené ulice a ľudia obvešaní taškami, od najlacnejších značiek až po tie viac luxusnejšie. Primark, New Look, H & M, Top shop, Bay, Zara, Next, Gap, Jane Norman, Dorothy Perkins, ...
(Áno, konzum náš každodenný ... tu oblečenie aspoň tak nepredražujú, hoci za nehnuteľnosti sa tu platia iné „ pálky “)
Autobusy „Doubledeckers“. Červené, dvojposchodové, úzke a symbolické. Nájdu sa však aj jednoduché, prízemné a iných farieb. Červená však dominuje. Dokopy ich po Londýne premáva 8000 tisíc, po viac ako 700 tratiach.Tiež za zmienku stojí, že tieto autobusy majú najlepšiu prístupnosť pre vozíčkarov v rámci celého sveta. Bola som svedkom situácie kedy sa milá pani s extravagantým klobúčikom, na vozíčku cez celý autobus dohadovala so šoférom, kde ju má vyhodiť :) samozrejme pred nákupným centrom :)
A je tu ešte veľa ďaľších vecí. Červené telefónne búdky. Myslela som si, že už ich naozaj nikto nepoužíva až dokým ma o tom nepresvedčila jedna náhodná žena. Čistá voda z kohútika. Ktorú si požiadam na pitie v akej koľvek kaviarni a nikto po mne čudne nezazrie a nepýta peniaze.
A úžasné je si len tak sadnúť na trávnik kdekoľvek si človek zmyslí a len tak si prečítať knihu, alebo len tak oddychovať ...
A šikovne ošetrené hlasité púšťanie hudby v autobuse. Jednoduchými nálepkami “I won´t play my music aloud“ tak zamedzia nadšeným teenagerom aby si púšťali svoje najnovšie disco hity na plné pecky.
A smiešne je ako sa všetci cestujúci v autobuse tvária neosobne. A pri tom tá konzervatívnosť je len maska a na zastávke sa mi prihovorí nejedna tetuška komentujúc silný vietor, či iné výkyvy počasia.
A ako ma rýchlo prekrstili na “darling“. A akí boli ku mne niektorí milí a za otázkou „ How are you ? “ potom ani nečakali odpoveď ...
