Mám rada moje rozhodnutia na poslednú chvíľu. Včera ešte o tretej hodine popoludní som nevedela, či vycestujem do Bratislavy na poetické stretnutie PARS ARTEM. Ťahalo ma tam srdce, ale rozum mi hovoril, že v Bratislave jazdiť naozaj neviem a naposledy som čitáreň U červeného raka hľadala skoro hodinu. Už som bola na diaľnici a iba sa nechala unášať pocitom, že takto to má byť.
A malo.
Keď sa stretnú ľudia, čo si chcú byť blízki, tak si blízki naozaj sú. A na vystúpení PARS POETRY to bola včera skutočná blízkosť, priam dotyk.
Traja básnici ako traja zázrační čarodejníci ma viedli kúzelnou krajinou poézie. Ukázali mi svoje tajné miesta v duši, plné živej vody, ale aj vyschnuté od márnosti ľudskej túžby.
Ján Tazberík, Zuzka Kuglerová a Erik Ondrejička vytvorili farebný obraz, kde sa línie smútku pretínali s vášňou a hlavnou témou bolo poznanie.
Pomedzi ich verše hrala Isa Conar. Poľská hudobníčka, ktorá nielen hudbu vytvára, spieva, ona ju žije. A na javisku to z nej bolo cítiť v každom tóne. Dokonca aj v pohybe a mimike. Poznám ten pocit, keď sa na okamih stratíte z prítomnosti a ste v neznáme , kde to cez vás plynie samo.
V prestávkach sa jej pohybovali pery, čo si do úmoru opakovala slová slovenských textov, ktoré zhudobnila. No keď začala hrať, všetko okolo nej zmizlo, bola len Isa a jej hudba. Vtiahla ma do svojho sveta, jej hlas a prízvuk dali veršom tú silu a už som sa slzám neubránila, hoci mi rozmazali mejkap.
Vždy tesne pred tým, ako Isa začala hrať, urobila malú pauzu, len na taký krátky nádych a ponorenie sa a potom položila prsty na struny gitary a hrala. V tej chvíli letel nad nami drozd. V zobáku si niesol mirabelku a keď Isa zahrala prvý tón skladby na môj text Večerné mesto, drozd sa zľakol, mirabelku pustil zo zobáka a začudovaný pristál na parapete starého okna nad pódiom. Kúsok odtiaľ mal v brečtane, prichytenom na stene, hniezdo. Vyskočil z neho druhý vták a obaja prekvapene skackali na okne, kým Isa dohrala. Potom preleteli na blízky strom plný mirabeliek.
A ja som v tej chvíli pochopila, čo to tak omamne vonia.
Mirabelky a poézia.
Voňavé, rozkvitnuté verše lákali vnímavé duše na hostinu. Potešenie, ktoré dlho dozrieva, sladne, no občas aj zhorkne.
Niekedy aj vykvasí a jemným prúdom sa leje hrejivý, lahodný mok. Sú aj takí, čo rokmi zhustnú a trochu sa spomalia.
A tí najvýnimočnejší sa uchytia kôstkou v plodnej zemi a zostanú na veky ako mohutný strom, pod ktorým možno zasa niekedy zaznie nádherne voňavá poézia, čo prekvapí drozdy v lete.
