Nuž, najskôr bolo treba odfiltrovať bahno, nechať odtiecť kalnú vodu. Aj drobné, nedorastené rybky sa prešmykli cez oká mojej siete a odplávali preč. Nakoniec zostalo niekoľko unikátnych kúskov a zopár zlatých rybiek, ktoré mi splnili tajné želania, či skôr očakávania.
Začnem tým najlepším.
Keď po náročnom dni v práci s chorými deťmi, vyčerpaná z osudov, ktoré nejde zmeniť, len uľahčiť, prídem večer domov, nemám často chuť písať a ani čítať. Nedokážem sa sústrediť na slová a ich význam. Prečítam desať strán z knihy a netuším, o čom sa tam písalo. Vtedy siahnem po monografii FELIX. Umelec Karol Felix mi cez túto knihu dal veľký dar, ani možno sám netuší, aký. Keď moje oči sledujú línie jeho kresieb a grafík, lákajú ma farbami a tvarmi do krajiny, kde si moja myseľ oddýchne, iba nasledujem výzvu jeho obrazov, bez premýšľania sa nechávam viesť až k príbehom, ktoré mi ponúka. A zrazu sa usmievam. Ako keď vyjde slnko po dlhej noci. V tejto knihe nachádzam zmysel krásy. Prechádzam obrazmi a naberám silu, znovu uveriť, že všetko naozaj má význam. Monografia FELIX je mojou najlepšou zlatou rybkou.
Trochu ťažšie sa mi vyberala zlatá rybka z mora poézie. Prečítala som skoro dve desiatky básnických zbierok. Starších, aj novších. Slabých, aj výborných. Ja som veľmi pomalý čitateľ poézie. V knihe mám množstvo záložiek na miestach, ktoré ma zaujali a potom sa k nim aj päťkrát vrátim. Snažím sa dostať básni pod kožu, cítiť, to, čo je pod slovami ukryté ako tajomstvo. Niekedy sa mi to podarí a niekedy nie a niekedy to tam nie je. Nakoniec tie zbierky, ktoré sú mi najmilšie, zostávajú na mojom nočnom stolíku.
Už neoddeliteľnou súčasťou tohto stolíka sa stala zbierka poézie Erika Ondrejičku Oči a rýmy, Nočné piesne kamenného mesta. Viem, vyšla už dávno, no ku mne sa dostala až tento rok. Hoci som prečítala takmer všetky dostupné diela tohto autora, vždy, keď mám taký zvláštne chvejivý pocit a neviem ho pomenovať, siahnem po tejto knižke. Tie pocity v nej sú mi tak blízke, že nemusím ani pátrať pod vrstvami slov, len čo začnem čítať, som tam a viem, že som na tom najlepšom mieste. V Erikovom kamennom meste som už ako doma. Ja som vstúpila do jeho mesta a jeho poézia vstúpila do môjho života.
Básnikom, ktorý mi prostredníctvom veršov robí často spoločnosť je aj Erik Jakub Groch. Jeho Druhá naivita a teraz aj Viety si musím dávkovať postupne. Grocha nemôžem prečítať na jeden nádych, ale predýchavam ho dlho. Jeho básne sú silné a niekedy mi jedna vystačí na premýšľanie aj na niekoľko dní, či nocí. Viety sú jednou z najkrajších zbierok, aké mám.
Ján Tazberík a jeho Pasca na svetlo a Spodný bod svetla. Priznám sa, sú to pre mňa objavné básne. Poézia tak prekvapivo obrazná, že sa mi často o týchto obrazoch sníva. Napríklad o jadeite, kryštáloch a kameňoch, ktoré hrdzavejú. Žiaria mi v predstavách a tieto verše ma vedú kľukatými cestičkami labyrintu až priamo k svetlu, ktoré je v Jankových veršoch ukryté.
Ešte spomeniem Provinčné básne Mariána Milčáka. Hlboké, veľmi osobné výpovede básnika tak, ako to mám rada. Pristihla som sa pri čítaní tejto zbierky, že pomenúva veci presne tak, ako by som ich pomenovala ja, keby som mala ten talent nájsť tie správne slová. A autor má dar byť blízky cez svoje básne, akoby hovoril občas aj za mňa.
Len minulý týždeň sa ku mne dostala zbierka Paberky Juraja Bociana. Pozvanie do jeho nádhernej krajiny, ktorou ma sprevádzal som prijala s potešením. Je to naozaj výnimočná cesta cez poetické kreslenie slovami a aj ceruzkou, keďže autor si zbierku ilustroval sám. Niekedy večer si len tak náhodne jeho knihu otvorím a vstúpim a vždy mám pocit, že som tam, na tom mieste. Vítaná.
O poézii by som mohla písať ešte dlho. A mám z toho radosť, lebo dobrej poézie je dosť a ja som tento rok k mojim obľúbeným básnikom mohla pridať ďalších, ktorí mi robia svojou poéziou vzácnu spoločnosť. Teším sa z vianočnej nádielky, v ktorej som našla Erika Markoviča a jeho Ikonickosť, Prestupovanie slnka, ale aj Súčasnosti od Nory Rúžičkovej, či Vesmírny prach Jany Bodnárovej.
Próze som tento rok venovala trochu menej času. No zato to bol čas strávený tým najlepším spôsobom. Asi najviac ma zasiahlo dielo ...a nezabudni na labute autora Petra Juščáka. Priznávam, že niektoré pocity so mnou existovali dlhé dni. Príbeh Ireny Kalaschovej zo sveta trestaneckého tábora som nebola schopná čítať súvisle. Občas som aj na dlhší čas musela knihu odložiť, lebo mnou scéna otriasla tak, že som nedokázala pokračovať. Napríklad keď som si ráno maľovala ústa rúžom a pozerala do zrkadla, myslela som na scénu, keď ženy v tábore získali po veľmi dlhej dobe zrkadielko. Cítila som ich paniku a zdesenie, keď zbadali svoju tvár, zmenenú životom v tábore. Možno si poviete, čo je to oproti tomu, keď prišli o dieťa, alebo hladovali. Ale autor dokázal tak živo vykresliť to zúfalstvo, že sa mi to vynáralo v mysli každé ráno. Aby som lepšie pochopila spôsob videnia sveta týmto autorom, prečítala som si aj jeho zbierku poviedok Milovanie so sochou Miriam. Je to akoby ma chytil za ruku a viedol nebezpečným svetom, kde ľudia stratili ilúzie a žijú tvrdou, príkrou realitou. Vo chvíli, keď už takmer podlieham smútku, zrazu akoby škrtol zápalkou a jej hrejivé svetlo držal medzi dlaňami, aby ho nesfúkol vietor. V každom texte Petra Juščáka takéto svetielko nájdete, lebo ho tam vložil s jasným zámerom, ukázať, že vždy je nádej. Jeho dielo...a nezabudni na labute odporúčam každému, kto si váži svoj vzácny čas a venuje ho podstatným veciam. A prečítanie tejto knihy Petra Juščáka zhodnotí váš čas niekoľkonásobne.
Z trochu inej kategórie je kniha Marty Hlušíkovej. Žena našívajúca záplaty. Táto kniha poviedok je ako pohladenie. Keď som videla ten názov, čudovala som sa, ako sa svet zmenil. Dnes už málokto našíva záplaty. Keď sa niečo pokazí, vyhodíme to a kúpime si nové. Kto by už len štopkal ponožky, či našíval záplaty na dieru. Ale práve také sú poviedky Marty Hlušíkovej. Ukazuje v nich, kde sú v tomto svete diery a kazy a preklenie ich záplatou láskavosti. Akoby zašívala deravý svet, z ktorého práve tá láskavosť uniká, hodvábnou niťou slov. V jej poviedkach nájdete nádej, vinie sa príbehmi ako nitka a spája bolestné veci s čistotou, až detsky naivnou. Utkvel vo mne obraz z poviedky, kde sa pred dažďom ukrývala žobráčka pod balkónom. Spomínala. A keď natiahla ruku, aby zistila, či ešte prší, z balkóna nad ňou sa jej malý chlapec spýtal, či si aj ona chytá svoje more. Kniha Marty Hlušíkovej je pohladením, vďaka jej príbehom som schopná vždy znovu uveriť, že svet nie je pokazený a ak aj trochu je, dá sa zaplátať a opraviť.
A ešte som si nechala na záver knihy pre deti. Tou prvou je Ahoj, ja som Bak autorky Marty Harajdovej. Naozaj pekne napísaný príbeh o skutočnom psíkovi, ktorého fotku v knihe aj nájdete. Ja teda už deťom nečítam, ale knihu si odkladám pre budúce vnúčatá, je nadčasová a takéto príbehy sa deťom budú páčiť vždy. Oceňujem, že príbeh je v druhej polovici knihy preložený do nemčiny.
Pre staršie deti odporúčam knihu Goral a jeho zázračná bylina autora Medarda Slovíka. Príbehy Karola, ktorý si hľadal vhodnú ženu a kazil mu to nepodarený čert, sú pretkané riekankami a piesňami v goralskom nárečí a tým získala kniha zvláštne čaro. Aj mne ako dospelému dieťaťu sa Karolove dobrodružstvá páčili, no akosi som tajne držala palce aj tomu čertovi. Kniha je plná krásnych ilustrácií Miroslava Knapa.
A ešte spomeniem Veronu Šikulovú a jej Pozor, bodkovaný pes. Knižka mi prišla na Vianoce, no už som ju stihla prečítať. Krátke príbehy s typickým Veronikiným humorom a pohľadom na svet ma bavili, niekedy som sa pristihla, ako sa nahlas smejem, napríklad ako chladili psovi papuľu, lebo zhltol štipľavú papriku. A teda, sú tam nádherné ilustrácie od Oksany Paliy. Pre mňa jedna z najkrajších detských kníh v poslednom období.
Ešte ako P.S. spomeniem edíciu vydavateľstva Kolomana Kertésza Bagalu, ktorú vydali pri príležitosti 30. výročia založenia vydavateľstva. Marius Kopcsay, Karol Horváth, Viliam Klimáček, Tomáš Horváth, Balla, Pavol Rankov a ich poviedky v špeciálnom vydaní, ktoré nielen krásne vyzerá, ale je to literárny poklad, ktorý musíte mať doma. Ešte dnes a zajtra máte možnosť si túto unikátnu edíciu objednať, či kúpiť, po Novom roku už nie. Tak šup, oplatí sa to.
Toľko Zlaté rybky v mojom literárnom rybníku v roku 2021. A teda, nechávam ich samozrejme, voľne plávať u mňa v knižnici, no až potom, ako som vyslovila svoje tri literárne želania.
Tým prvým želaním je, aby môj obľúbený slovenský spisovateľ, od ktorého mám prečítané všetky knihy, okrem jednej a ktorého Neha ma zasiahla pred viac ako 25 rokmi a už neopustila, teda Peter Holka, aby vydal konečne ďalšiu knihu. Verím, že niekde v šuflíku vedľa šporáku, pri ktorom na Podlipe sedáva, má hotový rukopis a váha, či ho nehodí do pece aj s polienkami. No určite to ešte neurobil. Nám, jeho verným čitateľom, nebude vadiť ani zadymená obálka a oškvrčané konce strán, hlavne že budeme môcť čítať ďalší z Petrových skvelých príbehov.
Druhým želaním je kniha najkrajšieho a najmilšieho slovenského spisovateľa, ktorý má patent na úsmev. Vždy, keď čítam jeho poviedky, usmievam sa a hoci sú to občas úsmevy cez slzy, aj tak ho za to mám veľmi rada. Je taký človečí, až je boží. A to je Lubo Dobrovoda. Moja čitateľská intuícia mi našepkáva, že aj tento skvelý autor má pripravené dielo a tak mu odkazujem, že sa už mnohí nevieme dočkať.
A tretie želanie? Ani neviem. Už keď sa mi splnia tie dve predtým, budem šťastná. Ale predsa len. Želala by som si, aby naši ľudia čítali viac našej, slovenskej literatúry. Máme naozaj skvosty v poézii, aj v próze, no akosi si to nevážime. A tak si želám viac slovenských čitateľov slovenskej literatúry.
