Pred dvoma rokmi som ako fyzioterapeutka založila občianske združenie Adora deťom. Začal sa plniť môj sen o centre Adora, kde budú deti a ich rodiny ako doma. Keďže som predtým pracovala v nemocnici, na ambulancii, v rôznych súkromných rehabilitačných centrách, vedela som presne aké centrum Adora má byť a aké nie. Cvičenie nastavené individuálne podľa potrieb dieťaťa, nie potrieb centra.
Nadšenie. Oddanosť. Spolupatričnosť. Láskavosť. Empatia. Ohľaduplnosť.
Budovali sme si komunitu, kde si rodiny navzájom pomáhali. Ja som bola len spojítkom medzi nimi. Kto mohol za cvičenie zaplatil, kto nemal, cvičil zadarmo. Akosi sa to vždy vyvážilo a bolo dobre.
A potom, po pár mesiacoch, prišiel Covid. V prvej vlne bolo centrum zatvorené štyri mesiace. Prenajímateľ našich priestorov vtedy vyhlásil:
-Ja sa na tento štát spoliehať nebudem. Plaťte nájomné podľa zmluvy.
Tak sme platili nájom v plnej výške počas celej doby, čo bolo centrum zatvorené. V septembri minulého roka mi volali z úradu, že chýba môj podpis na žiadosti o dotáciu na nájomné. O žiadnej žiadosti som ale netušila. Náš prenajímateľ žiadal za nás, no bez nás 10 nájmov, hoci zatvorení sme boli 4 mesiace, aj tie sme mu poctivo zaplatili.
Na moju otázku PREČO? len povedal
- No šak hádam to tomuto štátu nenechám, okráda nás inak, tak si vezmem aj ja. Veď aj vám by som pomohol.
No neviem ako, keď nám to nemienil ani oznámiť.
V druhej vlne sme centrum znovu museli zatvoriť. Tentokrát sme mu nájom neplatili. Keď nám hádam schvália dotáciu, zvyšok mu potom spätne doplatíme, tak znela dohoda s majiteľom tentokrát.
Ešte pred mesiacom trval na zaplatení dlžného nájomného za obdobie lockdownu. Vraj dotácie nedostaneme a on svoje peniaze chce.
Trojmesačné nájomné sme mu zaplatili do posledného centu z vlastných úspor, lebo centrum Adora už nemá zdroje. Žiadne.
A dnes sme volali na ministerstvo a dozvedeli sme sa, že tie dotácie mu už pred viac ako dvoma mesiacmi schválili. Takže keď sme mu nájmy platili z vlastných úspor, už to vedel. Akurát nám to zabudol oznámiť. A zabudol aj uviesť naše kontakty v žiadosti, aby nám to mohli oznámiť z úradu.
V piatok tu, v centre Adora, majiteľ bol. Keď sa ma pýtal, čo tak náhle dávame výpoveď z priestorov, nepozeral mi do očí. A nedokázal zdvihnúť zrak ani keď som cvičila s deťmi a snažila sa ich udržať na nohách. Na okamih. Klopil oči, keď nadával na to, ako nás všetkých tento štát okráda a nakoniec zničí. Vtedy som ešte netušila o jeho podvode, nevedela som si vysvetliť jeho nervozitu a zmätok, ktoré mu nedovolili pozerať sa na tých, ktorých práve on položil na lopatky.
Priznávam, som na konci síl. Obral ma nielen o posledné zdroje financií, no hlavne o vieru v to, že toľko ľudskej chamtivosti a zloby predsa nemôže v človeku byť. Viem, vždy som bola a budem naivná. Neviem a už ani nechcem podnikať v tomto svete. To žiarivé a čisté, ktoré do mojej milovanej práce vkladám, je príliš málo na to, aby centrum prežilo.
Ľúbim deti, s ktorými pracujem. Mám rada svoju prácu. A viem, aj cítim vašu podporu. Určite bude Adora pokračovať. No momentálne mám slzy v očiach, nedôveru a strach vkladať každodenne toľko síl, snahy a energie do projektu, potrebnému pre toľko detí, ktorý nakoniec položí na lopatky ľudská chamtivosť.
Nie štát a opatrenia. Ani Covid a locdown. To sú len vonkajšie podmienky, ktoré pomáhajú šíriť ten najhorší vírus - VÍRUS SKAZENEJ ĽUDSKEJ MORÁLKY.