Kniha ako nástroj proti zlu - Peter Juščák - Balkan Blues.

Dramatický príbeh z balkánskych vojen rozpráva nahlas o minulosti, ktorú žijeme aj dnes. Poučíme sa?

Kniha ako nástroj proti zlu - Peter Juščák - Balkan Blues.
Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Kniha Balkan blues autora Petra Juščáka by sa mala práve v tejto dobe stať povinným čítaním všetkých skupín , ktoré sa názorovo prikláňajú na akúkoľvek svetovú stranu.  Lebo vojnový konflikt nie je o stranách, ale o tom, na čo sme už zabudli.

 Z chaosu celonárodnej sklerózy dnes vystupujú obhajcovia rôznych extrémistických pohľadov na svet okolo. A rovnakou amnéziou trpia aj tí, čo len mlčky nad tým myknú plecom. Veď čo zmôžu proti vulgárnym a príliš hlasným nacionálnym pokrikom. Hluk je najlepším vyvážením prázdnoty slov a tak sa na námestiach kričí a v komentároch na sociálnych sieťach by sa tiež hučalo, keby bolo možné pridávať hlasové komentáre, čo, našťastie, možné nie je. Tak teda kričia svoje pravdy aspoň veľkými písmenami.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

A práve krik nacionalistov v knihe Petra Juščáka je to, čo síce reálne nepočuť, no preniká k čitateľovi z riadkov tak naliehavo, až ho ohlušuje, nedovolí knihu odložiť a pokojne zaspať. A nie je to len krik povstalcov v Kalmendeho vile, kde pália nábytok, rabujú a chystajú sa na vraždiť „...musíš najskôr oklamať svoju dušu. Tam musíš začať, od seba. No a pamätaj si, nikdy sa mu nesmieš dívať do očí. Ak sa mu raz do nich pozrieš a je to nejaký starec, alebo obyčajná ženská, čo vreští s deckom pod pazuchou, máš smolu. Už ho tak ľahko nepichneš do krku.“

Je to aj tichučký krik detí, sirôt, v detskom domove, kam ich umiestnili po masakre v ich dedinách. Najhlasnejšie kričia mĺkve detské oči plné strachu. Scéna z Balkan blues, kde deti hrali divadlo, rozprávku a malá Arta, ktorá prišla o oboch rodičov, si na pódiu nedokázala spomenúť na svoj text „...mala zahrať princeznú a povedať: Čakám na princa. Každú chvíľu sa má vrátiť z vojny.“ No Arta sa zasekla a keď sa deti začali smiať, skoro ušla z pódia, no nakoniec „...vypla hruď a s veľkým odhodlaním ticho riekla: Čakám...na moju mamu. Vyslovila konečne pravdu. ..a na môjho otca. Došepla a detské obecenstvo stíchlo.“  Aj ja čakám. Aj ja. Aj ja....

SkryťVypnúť reklamu

Počujete ten krik? A to bolo iba tiché šepkanie detí, ktorí vo vojnovom konflikte v bývalej Juhoslávii prišli o rodičov.

Petrova kniha sa mi ťažko čítala, hoci je napísaná majstrovsky. Už jeho dielo...a nezabudni na labute je silným príbehom, ktorý vďaka Petrovi nebude zabudnutý. A Balkan blues ma len utvrdil v názore, že zaznamenávať dejiny cez osudy ľudí je nevyhnutnosťou. Takýto príbeh nezostarne, nezovšednie, zostáva ako múdra bytosť, ktorá neustále pripomína žiale a radosti tých pred nami.

 Peter Juščák vážil každú vetu. Presne  ma viedol textom s jasným cieľom. Akoby písal každú vetu s tým, že vedel, aká bude tá nasledujúca a ďalšia a všetky potom. Je to radosť z presnosti. Žiadne slovo navyše ma nerozptyľuje. Dôverovala som mu a nechala sa viesť príbehom, hoci v niektorých častiach ma musel pomyselne držať za ruku, aby ma previedol ťažobou vojnového konfliktu. Nezobrazuje ho z výšky, ale priamo zdola, z pozície tých, ktorých takéto konflikty najviac zasiahnu. Hlavný hrdina Bekim je slávny herec. Príťažlivý muž, charizmatický profesor na univerzite. Dušou je slobodný, nezaradený do žiadnej kategórie národovcov. Naopak. „...Vzdal som sa slov. Odvetil Bekim. Všetky moje slová som premenil na mlčanie. Platí to pre všetkých novinárov. Ale priateľom sa nevyhýbam. Bekim celý čas rozprával po srbsky, občas niečo prehodil v albánčine. Prechod z jedného jazyka do druhého býval v dobrej spoločnosti znakom nadhľadu a porozumenia. Lenže tie časy sú pochované a zdá sa, že nadlho.“

SkryťVypnúť reklamu

Slávny herec, hrdina národa sa rozhodol mlčať. Prestal hrať vo filmoch, odišiel z divadla. Neposkytoval rozhovory, nevystupoval v televízii. Mlčal na protest, keď sa dozvedel, že povstalci strieľali do detí na školskom dvore a tri z nich zabili. Zdalo sa mu, že to médiá a svet prijali bez patričného zdesenia, akoby sa strieľanie do detí stalo bežnou súčasťou spravodajstva a života. Tak slávny Bekim vyjadroval svoje rozhorčenie mlčaním.

V tom je hlavný hrdina podobný autorovi. Aj Peter Juščák vyjadruje svoje rozhorčenie, síce nie mlčaním, ale neustálym pripomínaním toho, čo sa už v dejinách stalo a zabudli sme. A teraz, na prahu opakovania ďalšej z chýb, na ktorú sme ako národ už raz doplatili, by sa tých protestných hlasov malo zo skupiny spisovateľov, umelcov, inteligencie ozývať čo najviac. Hlavný hrdina Bekim síce ku koncu príbehu pochopil, že práve mlčaním obetoval svoju kariéru, ale zároveň cítil, že nič iné by preňho zmysel nemalo.

SkryťVypnúť reklamu

...Prešlo pár rokov. Na Bekima sa začalo zabúdať, ale na možnosť strieľať do detí nie. Zapísal si do svojich hereckých poznámok. Kam sme opäť došli? Všetky zmienky o Gračane (Gračanský masaker civilistov) začínajú byť strašidelné. Či už sa stali, alebo bolo dôkladne vymyslené. Oboje je hrôza.“

Príbeh Bekima, jeho ženy a priateľov počas občianskej vojny v bývalej Juhoslávii a krátko po nej, vystihuje aj vnútorné nastavenie ľudí v dnešnej dobe. Stačí zmeniť čas a kulisy krajiny a podobný, dramatický príbeh sa môže odohrávať aj u nás. Semeno zloby je zasiate v chaose, stvorenom zo zabudnutia na chyby našich predkov. Národná skleróza umožnila znovu rásť nenávistnej arogancii, ktorá v príhodnej chvíli zaplaví rozhádané skupiny, stojace proti sebe v názorových rozporoch. A potom stačí už len tak málo. Jedna, či dve veľmi hlasné trúby, ktoré v rozvášnených davoch prehlušia aj posledné zvyšky morálky a láskavosti, strhnú zábrany a krajinu zaplaví chaos a násilie. Peter Juščák toto zbesilé vlastenectvo odhalil už dávno vo svojom príbehu. Vodca povstalcov Goli sa rozpráva s Besom, tajomným mužom, ktorý sa votrel medzi povstalcov, aby zachránil majetok z rabovaného domu miestneho bohatého právnika. Goli hovorí o tom, ako znásilňovali ženy a deti a brutálne zabíjali civilistov počas masakry v Gračane. Dokonca si to natáčali na kameru. A potom sa Goli rozohnil a začal vykladať o vlastenectve, akoby práve to malo obhájiť jeho svedomie. „...Vtĺkať do kreténa vlastenectvo je namáhavé....Vypatlať im z hláv sprostosti a nahradiť vlastenectvom nie je jednoduché.....Zanedbali sme národnú čistotu, zanedbali sme našich hrdinov. Dnes sa vracia národná čistota. Utreli sme si oči a už nás nič nezastaví. Každý deň musím budovať národné vedomie a lásku k vlasti aj v mužstve...“

Pripomína mi to mítingové reči niektorých našich vodcov. Metódy populizmu sa nemenia, bohužiaľ, ani hlavy, ktoré sa takto nechávajú vypatlať, sa tiež časom nezmenili.

Príbeh Balkan blues je nadčasový. Vystavaný z čiar vedúcich do minulosti, ktorých druhý koniec držíme v rukách práve teraz. Tieto čiary tvoria podobu dnešnej tváre spoločnosti. Nevidno na nej časové vrásky, lebo všetko sa opakuje kvôli našej slabej pamäti. Ale práve tento balkánsky príbeh odhaľuje na tej tvári ponižujúce škvrny a bradavice, jazvy a hnilé vredy. Mnohí sa ich snažia prekryť make-upom vhodných slov, ktoré menia pohľad na históriu, ale spisovateľ je ten korektor, ktorý odhaľuje chyby, nedostatky, hriechy a dlhy, nie aby ich spätne odsudzoval, ale aby sme ich mohli napraviť, či prinajlepšom neopakovať.

A práve preto by všetci povinne mali čítať príbeh Petra Juščáka Balkan blues. Viem, nie som taká naivná, aby som si myslela, že dav ľudí podliehajúci vodcom, bude túto knihu čítať. Ale my môžeme. A musíme o nej a o podobných príbehoch neustále rozprávať, pripomínať ich aj našim deťom. Ja sa o Petrových knihách rozprávam s dcérou a ona potom v škole vykladá spolužiakom o gulagoch, alebo o vojne v Juhoslávii. Deti jej neverili, že ešte nedávno v tej krajine, cez ktorú teraz cestujú k moru, po sebe ľudia naozaj strieľali.

Tí, čo to zažili, pomaly odchádzajú. Tí, ktorí o tom od nich počuli, zabúdajú, alebo si nechávajú prepisovať spomienky propagandou. A tak zostáva svedectvo kníh, ktoré stále verne zobrazuje myšlienky a pohnútky tej doby. Peter Juščák nám takéto svedectvo ponúka v príbehu Balkan blues.

„...Videl, ako z komína Brankovho domu stúpa biely dym. Kúdolil sa pokojne, ako v dobe mieru, akoby sa nedialo nič zvláštne. Branko prežíva tú istú vojnu, cíti jej šialenstvo, vie, že nič neprišlo len tak. - Dnešná čudná vojna sa rodila pomaly, nenápadne, postupne ako všetko zlé, najprv v dušiach večne ukrivdených zaháľačov a potom ošpliechala aj prvých slušných ľudí,- pripomenul Bekimovi, keď bolo po všetkom. – Potom nahromadené zlo vrastalo do ďalších a ďalších maloverných, až sa zmocnilo aj tých najmúdrejších.“

Zuzana Cascino

Zuzana Cascino

Bloger 
  • Počet článkov:  22
  •  | 
  • Páči sa:  244x

Som bývalá novinárka, ktorá sa rozhodla opustiť svoju profesiu. Teraz pracujem ako fyzioterapeutka s ťažko postihnutými deťmi. No dianie okolo mňa ma často núti vyjadriť sa. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

2 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

711 článkov
SkryťZatvoriť reklamu