Ľudia sú premnožení, strieľať ich!

Písmo: A- | A+

Cesta na mojom malom bicykli po hrádzi popri Váhu je mojou zábavou. Pozorujem ľudí a premýšľam nad nimi. Kam asi idú? Prečo sú smutní? Kto alebo čo ich rozosmialo? Prečo sa tak obliekli?

V bicyklovej jednosmerke som stretla oprotiidúceho chalana. Už to, že išiel v protismere je rebelstvo. No hlavne jeho ostroružové vlasy, čo mu viali iba z temena hlavy vyjadrovali jeho vzdor voči konvenciám. No najhlasnejšie to vyjadrovala hudba z reproduktorov na jeho bicykli. Dva malé mal vpredu na kormane a jeden obrovský, pripevnený vzadu na nosiči. No čo iného by mohol na plné pecky hrať, ak nie Kaliho.

Začal som žiť konečne to, o čo som len sníval.

Konečne už dýcham, stratila sa pýcha.

Nejsom nasraný na nič, ani na nikoho.

Viem už, čo je zlý ťah, chápem, čo je výhra...

Viac som z Kaliho životnej poézie nezachytila, cesta ma viedla ďalej. Stretla som ešte veľmi elegantnú starú pani na ešte staršom bicykli, ktorá na červeno-bordových šatách mala takú klasickú zásteru na gombíky vpredu, modrú s drobnými, bielymi kvietkami, akú nosievala moja babka. Kým som v spomienkach zabehla do Prejtej Vystrkova za dedom a babkou, už som parkovala moju malú Libertu pred kaderníctvom. Mám tento bicyklík veľmi rada. Akoby som sa vekom scvrkávala a už z bežného bicykla nedosiahnem bezpečne nohami na zem. Z tohto áno a milujem jazdy na Liberte.

Cestou od kaderníčky som letela tesne pred búrkou. Zdalo sa mi, že ma tmavý mrak dočahuje svojimi mokrými rukami a ja som zakaždým poriadne šliapla do pedálov a frnk, utiekla som dažďu. No pod mostom ma predsa len dobehol.

Tak som sa tam ukryla rovnako ako hlúčik ľudí, ktorí často posedávajú na lavičkách popri moste smerom do mesta. S fľašou v ruke a ktoviečím po vačkoch. Ráno, na obed, či večer, vždy tie isté tváre plné životných udalostí, ktoré radšej mažú z pamäti alkoholom. Dejiny beznádeje vpísané vráskami do tvárí. V daždi sa len presunuli na suché stanovisko pod mostom, kde plynule pokračovali vo svojej filozofickej konverzácii. Možno trochu pridali na hlučnosti, keďže tam mali aj iné publikum, ktoré sa tiež schovalo pred dažďom.

- Jožino, no veď si to počul. Sem dovezú plné lietadlá tých čiernych. Z Afganistanu.

- No počul. Ale šak načo nám tu budú. Robiť nebudú, len ich bude štát živiť. A nám čo kdo dá?

- No ale oni ich strieľajú len tak na uliciach. Aj na letisku umierajú.

- No a čo? Ľudia sú aj tak premnožení ako medvede. Tak nech ich strieľajú.

Akosi mi prestalo vadiť, že stále intenzívne prší. Oveľa intenzívnejší bol môj pocit rýchlo ujsť z toho prostredia pouličných filozofov, ktorí presne vedia, ako vyriešiť premnoženie ľudstva. Už im len dať zbrane do rúk a je po globálnom probléme.

Kľučkujúc pomedzi kvapky ma napadlo, že by som nejakú utečeneckú rodinu mohla ubytovať na našej starej chalupe. Určite by tam mali všetko, čo potrebujú, hoci žiadny komfort. Len nie som si istá, či by u nás, na Slovensku, boli naozaj v bezpečí. Lebo veď, premnožených strieľame...

Skryť Zatvoriť reklamu