Rozhovor so skutočnou celebritou.

Rozhovor so skutočnou celebritou.
Písmo: A- | A+

Tento rozhovor je nadčasový a stále aktuálny, hoci sa odohral pred mnohými rokmi. Deti tejto výnimočnej ženy postupne odišli do neba, no jej odkaz je stále rovnako aktuálny. Pokora voči životu v jeho každodennej forme. Ďakujem.

Tento rok sa mi konečne podarilo stretnúť skutočnú celebritu. Počas dvanástich rokov aktívnej služby médiám sa mi to nepodarilo, hoci sa mi do obzoru tlačilo viacero osôb celebritného charakteru, nikdy to nebolo to pravé celebritné. Úplne na začiatku mojej moderátorskej kariéry v mojich sladkých devätnástich mi ako prvého hosťa vo večernej relácii strčili pred mikrofón Mejlu Hlavsu z The Plastic People of the Universe. On bol skromný a ja mladá a hlúpa, internet ešte nebol, googliť sa nedalo a tak sme sa rozprávali iba tak, že ako ide život. Keby som vtedy vedela, kto to je, asi by som nebola tak nad vecou a možno ani on by vtedy nebol taký nezošnurovaný. Bral ma ako láskavý učiteľ žiaka, čo nič nevie. Po skončení relácie mi Mejla podal ruku a skonštatoval, že taký rozhovor ešte nezažil. Vraj sa ho každý novinár pýta to isté, ale so mnou sa rozprával, akoby sme sedeli niekde v kaviarni. Keby vedel, že som nič nevedela. Odvtedy pozorne fandím undergroundu.

Stretla množstvo slávnych i menej slávnych ľudí.. Medzi inými mi aj Pavel Landovský pozeral do výstrihu a zakaždým zabudol na otázku. Pani Katka Kolníková ma oslovovala "dcérka moja" a Peter Jaroš mi napísal láskyplné venovanie do svojej knihy.. Osobností celý rad, ale nikto ma tak nezasiahol ako tá žena.

...

Sedela na drevenej lavici v kúte čakárne pod vešiakom obťažkaným kabátmi. Hojdala na rukách dieťa v rytme piesne, ktorú počula iba ona a jej dievčatko. Z jej náručia mu trčali iba dva olienkované dlhé copy. Keď som ju oslovila, zdvihla oči a usmiala sa, tak ako mnohokrát potom. Nežne, ticho, pokorne, vznešene. Nič nepovedala, iba sa zdvihla a s dievčatkom v náručí vošla do mojej ambulancie.

Pospevujúc vyzliekala dcéru, pomaly a pokojne, napriek tomu, že vyzliecť takéto dieťa nie je vôbec jednoduché. Deti v takomto rozsahu postihnutia, v najťažšom stupni, akoby sa vracali k polohe v maternici. Ruky a nohy mala malá Michaela pozapletané skoro rovnako ako dva copy, s ktorými ju mama vždy priniesla. Bolo to dieťa s najťažšou formou postihnutia, mentálneho aj telesného. Terapie a cvičenia znášala vždy s kvílivým nárekom a v tých chvíľach aj mama prehĺtala dojatie. Po cvičení ale uvoľnenej Miške znovu spievala a s prosbami o odpustenie jej bozkávala znetvorenú tváričku.

Postupne sme sa poznávali. Keď táto žena vošla do ambulancie, priniesla pokoj, nesmelým úsmevom ma vždy donútila sa tiež usmiať, nech by som akokoľvek nechcela. Až som sa raz odhodlala trochu ju vyspovedať, tak ako mi našepkávala moja potláčaná novinárska zvedavosť. Vŕtal mi v hlave tej jej pokoj, ten úsmev šťastnej ženy. Poznala som veľa rodičov postihnutých aj zdravých detí, ani jedna mama nebola taká šťastná so svojim dieťaťom.A tak som sa odhodlala ako za starých žurnalistických čias vyzvedať.

Ako trávite svoj deň s vašou dcérkou?

No, normálne. Vstanem, Keď sa Miška zobudí, to je okolo šiestej. Vstáva ako posledná.

Ako posledná?

Áno, prvý sa budí najstarší syn, potom prostredná dcérka a nakoniec najmenšia Miška.

Máte teda tri deti?

Áno, najstarší má 22, stredná 17 a Miška 8 rokov. Miška je z nich na tom zdravotne najlepšie.

Najlepšie??

Áno, všetci traja majú rovnakú genetickú poruchu, sú to ležiace deti, nekomunikujú, iba Miška sa vie krásne usmievať, myslím, že ma aj pozná po hlase, reaguje na mňa s úsmevom.

Syn a dcéra nereagujú?

Nie, prejavujú sa zvukmi iba ak ich niečo bolí, aj to musí byť silná bolesť, keď začnú plakať.

...

Priznám sa, že tu sa mi zasekli otázky. Nevedela som, že táto usmiata žena má doma tri postihnuté deti, najťažšie postihnutie, bez nádeje na akékoľvek zlepšenie, len na udržanie stavu. A stará sa o ne už viac ako 20 rokov. V záznamoch som mala v starostlivosti iba Mišku. Bola som trochu v šoku, lebo  mi odpovedala s úplným pokojom, akoby sme sa rozprávali o tom, kam deti chodia do školy, alebo čo im uvariť na večeru. V jej slovách nebol hnev, ani ľútosť, ale ani prekvapenie, bolo z nich cítiť iba LÁSKU. Chcela som vedieť viac.

Ako budete tráviť Vianoce?

Normálne, s manželom si sadneme k stolu, deti budú s nami, ale oni jedia iba cez sondy kaše a tak, ale budú tam s nami. Potom im rozbalíme darčeky. Majú radi rôzne hracie skrinky, hudbu. A my si tiež rozbalíme darčeky. Takže tak, normálne ako všetci.

Kto vám pomáha starať sa o deti?

Nikto. Prečo? Zvládam to sama, iba občas, keď potrebujem ísť k lekárovi, mi ich postráži svokra, ale inak som s nimi ja.

A keď cestujete niekam ďaleko na dlhšie?

Necestujem. Na dovolenku nechodíme. Máme bazén u nás na záhrade a slnečných, pekných dní si užijeme aj doma, nikam ma to neláka. Neviem si predstaviť, ako by som sa cítila niekde na dovolenke. Stále by som aj tak rozmýšľala, čo je s deťmi.Mne je najlepšie s nimi.

Netúžite si niekedy oddýchnuť?

Oddýchnuť? Od čoho? Veď ja som doma, nechodím do práce, starám sa o deti a o dom a o kvety, mám rada kvety. Nie som unavená.

A čo divadlo, koncerty, kultúra?

No, to ma neláka. Mám doma veľa kníh, počúvam hudbu s deťmi. Bývame kúsok pod horou, sem-tam sa idem prejsť do lesa, to ma teší.

A čo priatelia?

Chodia k nám často. Sedíme na záhrade, alebo spoločne silvestrujeme, oslavujeme a tak.

Vedeli ste, že sa vám narodia takto postihnuté deti?

Pri prvých dvoch nie. Bolo to pred 20 rokmi a to ešte nebola taká diagnostika ako dnes. Pri Miške sme to už vedeli, ale povedali sme si, že keď sa staráme o dve, postaráme sa aj o tretie a neľutujeme to, Miška je naše slniečko. Je z nich troch na tom najlepšie, reaguje na nás a vie sa krásne usmievať.

Zmenili by ste niečo na svojom živote?

Nie.(Úsmev.)

Čo by ste si želali?

Aby boli naše deti čo najdlhšie s nami. Aby nevznikli nejaké komplikácie.

A čo vaša budúcnosť? Máte nejaké plány?

Plány? Moja budúcnosť začína každé ráno, keď sa s deťmi zobudím a končí sa, keď zaspím. Každý deň je iný a ja sa snažím, aby sme ho mali s deťmi aspoň v niečom pekný.

Ste šťastná?

Áno, som.

....................

Ak si teraz predstavujete obyčajnú dedinskú žienku, jednoduchú a zanedbanú, mýlite sa. Je to krásna, upravená žena, vždy dokonale učesaná, nalíčená, jej štíhla postava vyniká v sukni a blúzke, nie luxusnej, ale vkusnej. Iba jej ruky prezrádzajú, že denne ťažko pracuje, dvíha, prezlieka, kŕmi, prebaľuje, perie, žehlí, umýva....ale keby ste ju stretli niekde v meste, určite by ste za ňou otočili, keď nie kvôli jej výzoru, tak určite preto, aby ste zachytili ešte aspoň kúsok jej pokorného, žiarivého úsmevu. Úsmevu šťastnej ženy. Mojej celebrity.

Keď som podala výpoveď na ambulancii, ona bola prvá, ktorej som to oznámila a jej slzy v očiach ma dojali, vtedy som ľutovala, že odchádzam. Jej pokora a jednoduché šťastie mi boli svetlom. A skôr ako som odišla, na našom poslednom stretnutí, mi priniesla veľký balík. Zabalila posteľné prádlo a nakúpila nejaké hračky pre deti na onkológiu, o ktorých som jej často rozprávala. Že na ne často myslí a že viac teraz nemá, ale keď budem robiť nejakú zbierku prádla, mám sa jej ozvať, určite niečo prinesie. Rada by im nejako pomohla.

Tak toto je moja celebrita. Len škoda, že podobné osobnosti neoslavujú aj naše médiá. Naháňame sa za zážitkami, víziami, plánujeme kariéru, oddávame sa ilúziám, trápime sa obmedzením slobody kvôli rúškam, či očkovaniu, ale zabúdame sa každé ráno zobudiť a užiť si deň s tým, čo máme.

Skryť Zatvoriť reklamu