Dnes si pripomíname výročie oslobodenia koncentračného tábora Auschwitz Birkenau. Mnohí majú na svojich profilovkách zmienku o tom, že nezabudneme. Ale to nestačí. Nesmú zabudnúť ani naše deti, ani tie ich.
So synom sme sa pred pár rokmi vybrali po stopách Vrbu a Wetzlera a navštívili sme Oswienčim. Bol to silný zážitok. No ťaživý smútok ma zaplavil v miestnosti venovanej vtedajšiemu Slovenskému štátu. Staré novinové články plné nenávisti a zloby. A neúprosné čísla našich slovenských Židov, ktorých sme tam sami poslali. Tragédia nášho svedomia.
A viem, že sme stále blízko podobnej, o čom svedčí aj tento môj príbeh z rehabilitácie.
Miško od narodenia tvrdo cvičil, inak by na nohách nestál. Veľmi dobre poznal, čo je to bolesť a ako ťažko je vykúpený každý jeho krok.
Bolo v ňom veľa sily, aj nehy. Mal čarovnú fantáziu a veľmi dobré srdce. Práve preto ma prekvapila jeho otázka:
- A vieš, že tu vedľa v telocvični cvičí aj cigánka?
-Viem.
Nechápavo na mňa pozeral.
- No ale prečo tu môže cvičiť aj cigánka?
Chvíľu som mlčala, lebo som potláčala hnev na niekoho, kto ho toto naučil. Jeho dobré srdce by takto nikdy neprehovorilo. Potom som mu, ako budúcemu chlapovi, rozprávala o krásnom dievčatku, ktoré má tie najnádhernejšie čokoládové oči, aké kedy videl.
Jej úsmev je neskutočne nežný a očarujúci, že síce nevie rozprávať, ale ani nemusí. Keď sa totiž na niekoho pozrie, každý hneď znežnie a stane sa lepším. Rozprávala som mu rozprávku o priceznej, ktorej sa pri každom úsmeve vyčarila ružička. Jej vôňa bola liečivá. A presne také je aj to dievčatko vo vedľajšej telocvični.
Kým som dorozprávala, mlčal a potom len ticho povedal:
- To musí byť naozaj princezná.
Na druhý deň v spoločnej miestnosti, kde sa deti pripravovali na cvičenie, sa chlapec cigánskemu dievčatku potichu prihováral. Ukazoval jej sklenku a ostatné farebné guličky, ktoré som mu doniesla. No keď vošla jeho mama, stačil jediný jej pohľad a stíchol, guličky rýchlo schoval a viac sa na dievčatko ani nepozrel.
Aký to bude svet, keď aj tieto deti, čo poznajú bolesť od narodenia, cítia nenávisť iba preto, lebo im to tak niekto povedal.
Nezabúdajme, no zároveň učme deti láskavosti. Lebo tá pasca, ktorú si sami chystáme, zaklapne nakoniec aj nás.