Mohutná a chladná stavba z kameňa, ktorá aj v nekatolíkoch pri jej blízkosti vzbudzuje pocit rešpektu, ticha, slobodnej vôle a občas aj strachu. Ale strachu z čoho? Z nepoznaného? Zo seba samého?
Sedím v osvetlenej predmiestnosti, kde sa združuje čoraz viac ľudí. Nepostupujú ďalej, ale zostávajú tu. V úzadí? Niektorí si sadnú, iní zostávajú stáť. Hlavy im smerujú privysoko. Sledujem ich a vnímam všetkými zmyslami. Cítim obavy, neistotu, odhodlanie, smútok, no najviac cítim svoj pocit, ktorý mi vraví, že tu nechcem byť. Ľudia, ktorí prichádzajú ma o tom len ubezpečujú.
Práve vošla stará klebetnica, ktorá už prekliala polovicu mesta, za ňou stojí arogantný mladík s výrazom noblesného slepca a za ním chodia ďalší a ďalší, ... skazení a nemorálny ľudia z tohto mesta, ktorí si myslia, že účasťou na nedeľnej svätej omši, si rezervujú miesto tam hore. Popri nich si už pripadám aj ja nemorálna. Vstupujem si do svedomia a mám chuť odísť, no zostávam. Začína sa omša. Račkujúci kňaz začína svoju kázeň modlitbou. Ľudia okolo mňa zrazu vstávajú, sadnú si, pokľaknú a tvária sa, že si spytujú svedomie. Čo to znamená?
Ak verím v Boha, potrebujem k viere robiť toto všetko? Potrebujem chodiť do budovy, ktorú postavil človek a tváriť sa, že je to "chrám boží"? Potrebujem každý deň dávať peniaze už nie miništrantom, ale chlapom v kožených bundách (ó aké symbolické) "na kostol" a tváriť sa, že je to naozaj na dobrú vec aj keď všetci dobre vieme, že si tými peniazmi najviac omastí vrecká cirkev? Mám sa tváriť, že o tom neviem a prispievať ďalej? Mám sa tváriť, že mi to nevadí a aj naďalej si myslieť, že je to na dobrú vec? Že si už kúpili celú oplatkáreň a vináreň, že kaplan zneužíva malých chlapcov a v mene boha okráda pre cirkev ľudí deň, čo deň?
Mám si dať kázať od takéhoto človeka? Cirkev spôsobila, že sú ľudia nešťastní, pretože zavrhla všetky potešenia sveta, aby mohla vychvaľovať potešenia onoho sveta. Onen svet je ich výmysel. Chcú, aby sa ľudstvo vzdalo svojej reality kvôli nepravdivej predstave - a ľudia sa jej vzdali. Zbožnými sa nestane chodením do kostolov, ktoré sú postavené človekom, ani čítaním posvätných kníh, ktoré boli napísané človekom.
Nepotrebujem cirkev na to, aby som mohla veriť v Boha. Nepotrebujem si robiť krížiky po čele a modliť sa na rozkaz. Kľakať a ozývať sa len vtedy, kedy sa to bude niekomu páčiť. Nepotrebujem to. Náboženstvo predsa nepobrebuje žiadnych sprostredkovateľov. Medzi nami a existenciou je priamy vzťah. Jediné, čo sa musíme naučiť je porozumieť jazyku existencie. Poznáme ľudskú reč, ale nie reč existencie. Existencia pozná len jednu reč, a tou je ticho.
