Ležím si na kozmetike,nechávam sa masírovať,hladkať a patlať si na tvár všetky tie voňavé krémiky, vodičky a čojaviem čo ešte. Musím mať zatvorené aj oči,lebo moje riasy chcú svoju dávku čiernej farby. A tak ležím,žujem žuvačku a snívam. K druhej kozmetičke príde iná zákazníčka. Chvíľu sa chichocú a potom si aj ona ľahne. Sme asi meter od seba, cítim jej voňavku.
- Ale schudla si,že? Vraví jej kozmetička.
- No, ano, dala som dolu 6 kíl. Konečne! Nosila som ich dobré tri roky.
- A čo si robila? Aj mne by sa zišlo. Aspoň päť.
Nevidím,tak sa nechcem zapojiť,hoci ma - ako sa hovorí - svrbí jazyk.
- Nežerem, povie zákazníčka.
- Aj Kristíne som zakázala prežierať sa. Nejako sa to na ňu lepí. Úplne neznášam keď s mužom žerú večer. Nielenže musím umyť po nich riady,ale obaja tučnejú.
- A koľko má Kika?
- No trinásť. Vieš,ak ju nepodchytím teraz,tak priberie a potom sa s tým bude boriť až do smrti. Ako ja.
- Malá má už teraz trochu väčšie boky a na svoju výšku váži veľa. Aj minule som jej to šplechla. Kristína, spamätaj sa! Nežer toľko,lebo budeš ako sviňa.
Keď som mohla otvoriť oči, prezrela som si pani,čo ležala vedľa mňa. No,áno, postavu mala skvelú. Mala by som jej závidieť. Ale skôr je mi ľúto jej dcérky. S takýmto prístupom sa z nej môže veľmi ľahko stať pacientka.
Psychiatrie.
