Ale chcem ho vidieť a to až tak, že z neho vysypem môjho brata. Šťastie,že bola zima ( je januárový) a on bol zabalený vo fusaku a deke, takže žiadna ujma na zdraví sa mu nestala – to hovoria ostatní,ja si myslím niečo iné. Bitka vraj nebola - aspoň na to si nepamätám,zato som mala zakázané priblížiť sa ku kočíku,keď nebol nikto nablízku. Už som nemohla chodiť kadetade, musela som sledovať kde je kočík a či v ňom je. Brala som to ako veľkú zradu, mamy som sa pýtala,načo nám je? Choď ho vrátiť a kúp mi radšej veľkú bábiku. A on? Ani nevedel,ako veľmi mi zasiahol do života.
A potom samozrejme rodičia – tí majú veľký podiel na tom,kto som a kam som sa nasmerovala. Spomínam si,že ocino ma neustále nútil počítať príklady z matematiky a čítať noviny. Keď prišiel z práce,tak skontroloval,koľko som vypočítala a ešte sa mu to chcelo aj prerátať po mne. A potom sa ma pýtal na články z novín, ktoré ma nebavili a tak sme s babkou čítali len čiernu kroniku a výhry v športke. To bolo v novinách z roku 1980 najzaujímavejšie. Mama, tá dbala na poriadok- v skrini som musela mať veci poukladané na komín ( ako vojaci) – inak toto mi zostalo dodnes,len u mojej mamy sa to akosi stratilo.
No a do samostatnej kapitoly patrí moja babička. Mala som len jednu jedinú babku – ocinovu mamu- všetci ostatní sa nedožili. Celé roky som cez prázdniny trpela,lebo spolužiaci išli na prázdniny k babke a dedkovi a ja som musela byť doma,lebo som mala len jednu babku – a tá bývala s nami. Ale zato bolo s ňou perfektne. Keď som bola maličká,brávala ma k iným babkám na kus reči. Tam som vždy dostala nejaký cukrík,alebo koláč a veľa informácií kde kto s kým. Potom som to mame referovala celé popoludnie a ona len skonštatovala,už aby si chodila do školy,lebo tie staré babky ťa len pokazia. Keď sme ráno išli do školy,babka sa nás vždy pýtala- Zuzanka,Peterko – čo vám navarím na obed? A my sme si rozkazovali – lokše, parené buchty, slíže s makom,palacinky a podobne. A babka nám to na želanie uvarila.Keď som potom narástla a začali sa mi zapalovať členky – hovorievala mi – sto frajerov- jeden muž.Nebuď hlúpa a vyberaj si, nenaleť prvému,času máš dosť. Škoda,že sa nedožila toho,keď som si konečne vybrala toho pravého.
A to je aj ďalší človek,čo ma ovplyvnil a ovplyvňuje neustále.Dovtedy som netušila,aké môže byť ráno krásne,keď sa zobúdite na letnej lúke- len tak pod širákom,aká teplá a príjemná na nahom tele je voda v jazere v noci,a ako rýchlo treba utekať,keď kradnete v parku tulipány. A dovtedy som nezažila ani radosť z každej novej maličkosti, čo sme si kúpili spolu do bytu,alebo pýchu na prvé vlastné auto, síce riadne staré a ohrkané – ale naše.
Ale celkom najviac zmenilo môj život moje dieťa, môj syn. Keď som si ho priniesla z nemocnice a keď mi to konečne došlo,že je tu a už bude so mnou stále – celý svoj a môj život – tak som bola náramne hrdá,na moje krásne, blonďavé a modrooké bábätko. Dnes má už skoro 13 rokov,stále je blonďavý a modrooký,a občas sa príde len tak pritúliť a pomojkať. Často sa na neho hnevám,lebo je v tom veku,keď už nie je dieťa,ale k dospelým má ešte kus cesty. Zje síce viac ako ja,aj nohu má väčšiu,ale stále je to len chlapec.
A potom sú tu samozrejme ľudia,ktorí sa okolo mňa len tak mihli,ale možno zmenili moje smerovanie že ani o tom nevedia,ba ani ja o tom možno neviem. A aj tým za to patrí vďaka.
