Pred nedávnom som sa vrátila z dovolenky v Tunisku. Absolvovali sme tam aj ich národný šport,alebo medzinárodnú hru kto z koho - jednanie sa o cenu. A nie jeden,ani dvakrát. Stále, v každom obchodíku. Samozrejme na trhu. V supermarketoch majú ceny pevné. Tam sa nedohadujú. Ale všade sa na vás usmejú,opýtajú sa odkiaľ ste a sú ochotní sa vám venovať. Ak chcete.
Preto neviem pochopiť že predavačka spí za pultom. Nechcem aby sa na mňa okamžite vrhla a začala mi ukazovať všetko čo má v policiach a na vešiakoch súčasne. Ale ak zákazník vyskúša trojo botasiek a dve tričká a popoluška stále pozerá zasnene spred kasy smerom k východu bez toho aby si ho všimla, to mi príde podozrivé. A divné.
Prepáčte, mohli by ste sem prísť? Otočila hlavou, kývla že ano a stop. Zasekla sa? Nie, len si obúvala topánky. No dobre. Chápem. Chcela by som skúsiť tieto v čísle 39,alebo 40. Nemáme. Ani jedno číslo? Ani v inej farbe? Nemáme. To sa ani nepôjdete pozrieť do skladu? Nie, veď vám hovorím že nemáme. Dobre, tak si obzriem ešte iné. Odplíži sa s svojmu stanovišťu a ja zasa vyberám. Vydržím to len minútku a potom to vzdávam.
Po káve s kamoškou sa predsa len vrátime. Potrebujem ešte jedny oči a niekoho na kritiku. Prídem do obchodu, pri kase sedí iná dievčina. Ihneď vyštartuje po nás. Prajete si? Chcela by som si kúpiť tieto botasky,ale nemáte moje číslo. Koľkátku? 39,40. Povieme obe naraz. O dve minúty sa dovalí aj s dvoma krabicami. Máte? Samozrejme. Aj v modrošedej, ak by ste chceli.
Kúpila som si ja, kúpila si aj kamoška. Na záver mi nedalo,aby som sa nespýtala na kolegyňu. No, ona je taká náladová. Asi nemala dobrý deň. Asi nie. Naozaj.
