..... blbcov.
Stretnem nejakého a okamžite sa škrabkám,triem a podobne. Podľa toho, čo je v danej situácii vhodné. A niekedy,ak je to blbec fenomenálny,tak aj nevhodné.
V poslednej dobe si strihám nechty celkom nakrátko,lebo blbcov je čoraz viac a ja sa viac a viac škrabem.
Minule, v autobuse. Sedím si,miesto vedľa mňa voľné, pozerám von oknom (zachcelo sa mi napísať do blba - ale ten ešte nenastúpil).Zástavka,šofér zatiahne na okraj, nikto nevystúpi, nastupuje mamička s kočíkom a ON. Teda vtedy som ešte nevedela ,že je to on,ale bol. Sadol si na voľné miesto, tesne predo mňa - oproti dverám. Nastúpila mamička,kúpila si lístok a podišla k dverám." Pomôžete mi s kočíkom,prosím?" pozerala priamo na neho,ale on čumel ( ANO) von oknom. Úplne nezaujato a nedoslýchavo. A nič. Tak som vstala, naznačila mladej mame,že ja jej pomôžem. Podarilo sa to.
No a? myslíte si, však? Ale záver prišiel až o 5 minút (asi). Mamička zabrzdila kočík a sadla si vedľa mňa. Maličké spinkalo a ona asi chcela rozprávať. Spýtavo sa na mňa pozrela,akože kto začne. „To sú dnes ľudia,čo? nadhadzujem niť, a kývnem hlavou pred seba."Hmm, „ začne ona," neviem kedy sa začne konečne správať ako dedko. Malý má už 4 mesiace a ešte mu nepovedal inak ako pankhart" Vyvalila som oči, neschopná slova a neprítomne som sa začala škrabať na ruke tak,až ma rozbolela.
Nuž čo, mám na nich alergiu. K lekárovi nejdem,lebo by povedal,aby som sa vyhýbala alergickému prostrediu. Dá sa to?
