Cestovala som z Trnavy do Košíc. ICčkom, v pondelok doobeda. Nastúpila som do vlaku, pohľadala som si svoje miesto. V kupáčku sedeli traja. Dve dievčatá,alebo skôr mladé ženy. A jeden chalan. Pozdravila som, vyložila som si batožinu a sadla na svoje miesto k oknu.
Dvaja spolusediaci boli anglicky hovoriaci a iba jedna dievčina hovorila slovensky. Spýtala som sa kam cestujú. Odpovedali mi, potom sme prehodili ešte pár viet v angličtine a slovenčine. Potom si z batohov povyberali prehrávače, nasadili si do uší sluchátka a započúvali sa.
Potom sme spolu prehovorili až v niekde pred Tatrami. Ja som si potrebovala odskočiť a zavadzali mi ich nohy a tašky. Keď som sa vrátila, stáli pri okne a užasnuto pozerali na zasnežené Tatry. Spýtali sa či mi nevadí,že mi obsadili miesto. Nevadilo. A potom vystúpili.
Cestou naspäť sa situácia opakovala. Vo vlaku už sedeli traja. Jedna pani, otočená k dverám, ruky prekrížené pred prsiami. Bolo mi úplne jasné,že tá sa asi nechce rozprávať. Chalani,asi vysokoškoláci s notebookmi. Celou cestou sa na niečom smiali a jeden druhého hrkali,aby sa pozrel do jeho počítača. V Kysaku pristúpil starší pán. Oblek, malá taška, miestenka. Pozdravil, spýtal sa kam cestujeme. On ide k synovi do Trenčína. Fajn, poteším sa a zložím knihu na kolená. A čo to čítate? Pýta sa ma? Odpoviem, natrčím obal, nech si pozrie.
Aj ja mám knihu. Dostal som na vianoce od vnučky. Ale nie takú ako vy. A akú teda? Siahol do vrecka a vybral mašinku. Dal si do uší sluchátka, vystrel nohy, privrel oči a potom som od neho počula len dovidenia,majte sa pekne, kdesi pred Trenčínom.
Aach ....
