Láska

Vstala. Nervózne, stískajúc v ruke malý obrázok, podišla k obloku. Boľavou rukou odhrnula ťažký záves. Bolestivo zastonala a sadla si späť do kresla. Staré unavené prútie zastonalo. Po chvíli vstáva opäť. Ťažko, namáhavo, unavene... Teraz pobudne pri okne akosi dlhšie. Na niekoho čaká. Jej ustarostený pohľad hovorí za všetko. Je to pohľad matky, čakajúcej na milovaného syna. Na syna, ktorý sa už nikdy nevráti. Predvčerom ho pochovala. Uvedomuje si to, ale ešte stále verí. Verí, že sa jej jediný syn objaví vo dverách. Verí, že sa stane zázrak a on si ju opäť privinie k sebe. To sa však už nestane. Stratilo sa to nenávratne s posledným synovým výdychom. Je mi jej ľúto.. V živote si už vytrpela dosť. Snažím sa ju utešiť. Je to ťažké, ale predsa. „Neplačte,“ hovorím jej. „Musí to byť pre vás ťažké, viem, ale nemá zmysel takto sa trápiť. Nechcel by, aby ste boli smutná. Spomínajte radšej na to pekné, čo ste spolu zažili.“ V očiach sa jej zrazu zapáli maličký plamienok. Plamienok nádeje. Jej syn zrazu ožil. V spomienkach. Ale predsa. Vidím, ako sa jej po líci kotúľa maličká slza. Uprene na mňa hľadí a začína svoje rozprávanie. Rozpráva skutočne krásne, pútavo. Rozpráva tak, ako to dokáže