Nezaradené | blog.sme.sk

„Učiť sa, učiť sa, učiť sa,“ povedal raz jeden múdry človek. Toto heslo je, alebo lepšie povedané malo by byť, mottom každého z nás. Na našej škole by ale malo platiť dvojnásobne. Predsa len, gymnázium nie je prechádzka ružovou záhradou. Ale keď sme si už raz vybrali, cesty späť viac nie je.. V škole pôsobíme takmer rok. Vieme už síce, kde sa aká trieda nachádza, ale bohužiaľ o nej ešte nemáme dostatok všeobecných informácií. Gymnázium vzniklo pred päťdesiatimi rokmi pod názvom Jedenásťročná stredná škola. Odvtedy prešla mnohými zmenami, či už v obsadení študentov, riaditeľov, profesorov, alebo i zmenou názvu. Od roku 1953 sídli na Komenského ulici 2 v Partizánskom, v blízkosti mestského parku. Na vedúcom poste riaditeľky je už vyše desať rokov pani RNDr. Helena Repková. Jej „pravými rukami“ sú zástupcovia RNDr. Eva Jakubíková a Mgr Stanislav Hulla. Pre žiakov je „pravou rukou“ pri riešení problémov výchovná poradkyňa PhDr. Viera Vranková. Pomáha študentom nielen pri výbere vysokej školy, ale i pri riešení problémov v škole i učení. Postup žiakov základnej školy na študentov gymnázia zabezpečuje dobrý priemer alebo vynikajúce výsledky pri prijímacích skúškach, ktoré sa konajú z pr

25. apr 2007
Páči sa: 0x
Prečítané: 83x
0

Zuzana Foltánová

Láska je večná

„Prepáč, neviem prečo som to povedala.“ Uprene na ňu hľadela s očami plnými viny. Neodpovedala jej. Po líci sa jej skotúľala obrovská slzy plná smútku. „Ale.. mňa to mrzí. Naozaj. Mami! Rozprávaj sa so mnou. Mami, mami...“ V izbe sa rozlialo bolestivé ticho. Nič. Stále nič. Matka si pomaly sadla do kresla a s výčitkou na perách sa pozrela na svoju dospievajúcu dcéru. Prišlo jej to ľúto. V ušiach jej ešte stále zneli tie tvrdé slová – nenávidím ťa, matka, nenávidím ťa! Nevedela, čo má na to povedať. Nikdy si nemyslela, že niečo také začuje. A práve z úst svojej dcéry. Svojej jedinej dcéry. Dookola si opakovala, čo sa vlastne stalo : Júlia prišla do izby a s úsmevom na perách podišla k matke. Vtisla jej na čelo obrovský bozk. „Čo si taká veselá, zlatko?“ spýtala sa je. „Ale nič. Dnes som mala dobrý deň. Idem sa obliecť, o ôsmej ma čakajú kamaráti,“ povedala Júlia nadšene. V očiach jej horeli ohníky šťastia. Matka sa na ňu zadívala a s nádejou v hlase jej povedala : „dnes by si nemusela ísť von. Nemôžeš aspoň jeden deň zostať doma? Nikam ťa nepustím!“ „Ale, mami, už predsa nie som decko!“ „Veď práve. A dosť! Povedala som, že dnes nikam nejdeš!“ A opäť tie strašné slová – nenávidím ťa,

25. apr 2007
Páči sa: 0x
Prečítané: 62x
0

Zuzana Foltánová

Láska

Vstala. Nervózne, stískajúc v ruke malý obrázok, podišla k obloku. Boľavou rukou odhrnula ťažký záves. Bolestivo zastonala a sadla si späť do kresla. Staré unavené prútie zastonalo. Po chvíli vstáva opäť. Ťažko, namáhavo, unavene... Teraz pobudne pri okne akosi dlhšie. Na niekoho čaká. Jej ustarostený pohľad hovorí za všetko. Je to pohľad matky, čakajúcej na milovaného syna. Na syna, ktorý sa už nikdy nevráti. Predvčerom ho pochovala. Uvedomuje si to, ale ešte stále verí. Verí, že sa jej jediný syn objaví vo dverách. Verí, že sa stane zázrak a on si ju opäť privinie k sebe. To sa však už nestane. Stratilo sa to nenávratne s posledným synovým výdychom. Je mi jej ľúto.. V živote si už vytrpela dosť. Snažím sa ju utešiť. Je to ťažké, ale predsa. „Neplačte,“ hovorím jej. „Musí to byť pre vás ťažké, viem, ale nemá zmysel takto sa trápiť. Nechcel by, aby ste boli smutná. Spomínajte radšej na to pekné, čo ste spolu zažili.“ V očiach sa jej zrazu zapáli maličký plamienok. Plamienok nádeje. Jej syn zrazu ožil. V spomienkach. Ale predsa. Vidím, ako sa jej po líci kotúľa maličká slza. Uprene na mňa hľadí a začína svoje rozprávanie. Rozpráva skutočne krásne, pútavo. Rozpráva tak, ako to dokáže

25. apr 2007
Páči sa: 0x
Prečítané: 84x
0

Zuzana Foltánová

Už znovu je tu jar!

Už znovu je tu jar! Tak ako každý rok, zase prišla jar. Slnko príjemne hreje, kvietky rozkvitajú a pod nohami nám praskajú mŕtve vtáčatká, čerstvo vypadnuté z hniezd. Okrem praskajúcich kostičiek nám cestu spríjemňujú kvíliace škorce, drozdy či vrabce. Po dlhých, neprestávajúcich dažďoch sa po ceste pomaly súkajú obrovské, vypasené a prežraté dážďovky a húsenice. Vetvy stromov a pokazené potraviny na našich balkónoch začínajú zelenať. Z „voňavých“ kontajnerov pomaly vylietavajú celé mušie rodinky, aby oslávili najkrajšie obdobie v roku a porozhliadli sa po chutnej strave. No kto by nemal rád ja? Človeka fascinuje prebúdzajúca sa príroda. A tak na oslavu znovuzrodenia ošklbe kríky zlatého dažďa, vytrhá zo zeme snežienky a konvalinky, oláme vetvičky baburiatok, nareže ich a hodí do vázy s chlórovou vodou. Muži nezabúdajú ani na stromy – okmášu vŕby a z ich prútikov upletú korbáče, ktorými potom z tradície ubijú svoje nežné polovičky. Neodmysliteľnou súčasťou jari sú tiež naježené kuriatka či mačiatka. Žltučké guľky, tackajúce sa v zelenej tráve sú symbolom jari už dlhé roky. Človek však nedáva všetkým príležitosť na prežitie. Na Veľkú noc vajíčka zoberie, uvarí neoplodnené z

25. apr 2007
Páči sa: 0x
Prečítané: 75x
0