Láska je večná

„Prepáč, neviem prečo som to povedala.“ Uprene na ňu hľadela s očami plnými viny. Neodpovedala jej. Po líci sa jej skotúľala obrovská slzy plná smútku. „Ale.. mňa to mrzí. Naozaj. Mami! Rozprávaj sa so mnou. Mami, mami...“ V izbe sa rozlialo bolestivé ticho. Nič. Stále nič. Matka si pomaly sadla do kresla a s výčitkou na perách sa pozrela na svoju dospievajúcu dcéru. Prišlo jej to ľúto. V ušiach jej ešte stále zneli tie tvrdé slová – nenávidím ťa, matka, nenávidím ťa! Nevedela, čo má na to povedať. Nikdy si nemyslela, že niečo také začuje. A práve z úst svojej dcéry. Svojej jedinej dcéry. Dookola si opakovala, čo sa vlastne stalo : Júlia prišla do izby a s úsmevom na perách podišla k matke. Vtisla jej na čelo obrovský bozk. „Čo si taká veselá, zlatko?“ spýtala sa je. „Ale nič. Dnes som mala dobrý deň. Idem sa obliecť, o ôsmej ma čakajú kamaráti,“ povedala Júlia nadšene. V očiach jej horeli ohníky šťastia. Matka sa na ňu zadívala a s nádejou v hlase jej povedala : „dnes by si nemusela ísť von. Nemôžeš aspoň jeden deň zostať doma? Nikam ťa nepustím!“ „Ale, mami, už predsa nie som decko!“ „Veď práve. A dosť! Povedala som, že dnes nikam nejdeš!“ A opäť tie strašné slová – nenávidím ťa,