"Tvoji žiaci sú šťastní ľudia," povedala mi raz moja o dvanásť rokov staršia známa, vzdelaná, rozvážna a rozhľadená žena (mimochodom: už dlhé roky zastáva funkciu riaditeľky veľkej firmy - a pochvaľujú si ju ako dobrú šéfku). Slová, ktoré mi vtedy na začiatku môjho "učiteľovania" adresovala, som ocenila až neskôr a s každým pribúdajúcim rokom sa ich hodnota pre mňa násobí.
Mám za sebou jedenásť rokov učiteľskej praxe na štyroch rôznych školách (3x ZŠ, 1x SOU + DOŠ). Priznám sa, stať sa učiteľkou nebol môj životný sen, no keď som už stála pred žiakmi a študentmi, zapáčilo sa mi to, pretože... To čaro vzťahov s deckami, ten ich "biotop", životná šťava, situačný humor... To nenájdeš nikde inde! To je nenahraditeľné a Božie! A navyše: žiješ ich život, snívaš ich sny, smeješ sa, ale aj plačeš s nimi. Si jeho - človekovo - okno do sveta. Nejako tak v srdci dúfaš, že mu s pomocou Božou pomôžeš v tom jeho - pre niekoho neriešiteľnom - probléme... To je dobrodružstvo. To je spolupútnictvo, to je POSLANIE!
Keď som začínala učiť, plná tejto viery a nadšenia, nemohla som tušiť, na akú tvrdú realitu v školskom prostredí narazím. Nikto ma neupozornil, čo sa zo mňa a vo mne za pár krátkych rokov stane.
Začnem "zjemna": Byrokracia - mnohokrát nezmyselná a smiešna, kedy agenda zaťažuje učiteľa viac než samotná práca so žiakmi.
Ďalej: Vysoké nároky na učiteľa. Čo tým myslím? Nadmernú záťaž. Počas vyučovania určite a po vyučovaní tiež. Počnúc hlukom, náročnosťou úloh, žiakov, stresom z časovej tiesne a nárokov na dochvíľnosť, naháňanie termínov,...
Pritvrďujem: Atmosféra strachu a zovretia - Neviem, čím to, ale asi: starý herbartovský duch sa z našich tried a vyučovania vykoreňuje ťažko a zdĺhavo... Ruku na srdce: kto z nás sa v škole nebál učiteľov? A učitelia sami sú obeťami strachu - strachu z kontroly, z inšpekcie, zo svojich nadriadených, zo svojich výsledkov, z rodičov detí a v posledných rokoch už aj zo samotných žiakov. Tento strach mi veľmi rýchlo pristrihol krídelká!
Ale dovoľte mi pokračovať: To, že nemám byť taká nadšená a opatrnosti nikdy nie je dosť, mi veľmi rýchlo "vyjasnil" fenomén rodiča. "Ojój," citujem jednu staršiu kolegyňu, "kontakt so žiakmi nie je zďaleka tak náročný ako s rodičmi!" Stále častejšie sme nielen ako jednotlivci ale ako celý pedagogický zbor narážali na konflikty s tými, ktorí svoje dieťa povýšili na malé božstvo a bezvýhradne mu verili každú verziu príbehu namierenú zvyčajne proti "triednemu nepriateľovi" - učiteľovi. Tí, ktorí mali byť spolupracovníkmi, sa stali nepriateľmi. Osudová chyba! Čas plynie rýchlo a potvrdil známe: "Požičané sa vráti." Dnes mnohí z oných rodičov trpko zakúšajú, že ten nešťastný boj s ich vlastným dieťaťom sa zvrtol proti nim. Aké iné to mohlo byť, keby vtedy spolupracovali a prijali pomoc, ktorá sa im vo výchove ich detí ponúkala! Zo strany učiteľov, vychovávateľov a iných pedagogických pracovníkov.
Nechcem byť obsiahla a preto vynechám niekoľko ďalších studených spŕch a prejdem k tej poslednej: Ťažko zvládnuteľní žiaci, ak chcete, aj problémoví. Pribúda ich. V priamej úmere s rozpadom rodín v našej spoločnosti. Ťažko som niesla to, že títo ohrozujú tých ostatných - deti zo "slušných" rodín. Tých, ktorí sa nevedia brániť, alebo sa brániť z nejakého dôvodu nechcú. Šikanovanie sa stáva bežnou súčasťou školského života. Pozor: šikanovanie, hrubého zrna! Také, ktoré necháva následky na celý život! Nielen slovné útoky a perverzity... krádeže (a to nielen drobné!), fyzické ubližovanie, promiskuita, alkoholizmus, užívanie omamných látok (použité striekačky v pieskovisku, kondómy na školskom dvore), hrubé poškodzovanie školského majetku, hanobenie učiteľov, splužiakov a ich rodičov a t.ď. a t.ď.
A ja? Riešila som. Do nemoty som riešila! V slepej viere a nádeji. Nechcela som vidieť a pochopiť, že onen pocit bezmocnosti a sizyfovského úsilia je pravdou - krutou, nemilosrdnou pravdou! Nehanbím sa priznať, že som mnohokrát plakala - od zlosti, v sebaľútosti, v bezradnosti. Nevedela som prestať myslieť na urážky, absurditu situácií, útoky - neraz fyzické... To všetko mi bralo silu... Vieru, radosť... Napokon ma to zlomilo. Podlamovalo sa mi zdravie. Pomaly ale isto som prechádzala do režimu "Nevidím zlo, nepočujem zlo!" Je to možné?! Pýtate sa. Aj ja som sa pýtala samej seba. Otrlosť, rezignácia, bezmocnosť, sklamanie z neriešiteľnosti situácie - ma nechávali chladnou. A tiež vlastné zranenie. Len tak, pre dotvorenie obrazu:
Fyzické útoky zo strany žiakov a tiež rodičov. (Čítate dobre.) Priamo v triede, pred zrakmi celej triedy som neraz takmer dostala nakladačku. A mamičky si viackrát prišli po mňa aj do zborovne. Neváhali mi na chodbe, pred žiakmi vykričať oplzlosti, a to aj na adresu mojich rodičov. A NIKTO sa ma nezastal. Nikto! Policajt prišiel, spísal zápisnicu, založil do archívu, po troch týždňoch mi prišlo vyrozumenie, že žiak je pre svoj vek trestne nestíhateľný. Inokedy prišiel policajt priamo do školy (tel. č. na políciu sme mali uložené v mobiloch a v každej chvíli pre každý prípad "poruke"). Boli obdobia, kedy boli policajti u nás každý týždeň. Keď som policajta videla, ako sa s "delikventom" zdravil slovami: "No čo, kamoš, ideme sa porozprávať?" opustila ma všetka nádej na akékoľvek riešenie. To si môžete byť istí, že keď odišiel, "delikvent" bol ešte väčší geroj a NIČ sa mu nestalo! Tak prečo nenasledovať jeho príklad?!
Raz prišla na školu inšpekcia len kvôli mne. Lebo istá "neprispôsobivá" matka napísala na mňa sťažnosť. Keď som čítala kópiu naškriabaného listu plného pravopisných chýb, dvíhal sa mi žalúdok z tých primitívnych klamstiev na moju adresu. Brala som to s rezervou. Inšpekcia dávala deťom dotazníky, aby sa "ku mne" vyjadrili... Bola to ich povinnosť, aby ma riešili. Naopak: keď som ja dala túto osobu na poriadkovú komisiu na Okresný úrad, neprišla. Ignorovala varovanie pred pokutou 4.000 Sk, každý normálny človek by sa zľakol, no ona nie. Ešte poslala výhražný list úradníkovi, ktorý nás mal na starosti. Onen úradník mi ho dával čítať celý zúbožený a za ten svet nevedel, čo si počať. Smiešne! Smuté.
Nebudem pokračovať. Z osobných dôvodov. Otvárajú sa mi staré rany. Prepáčte. Ale... možno niekto sa v tom nájde. Niekto z nás, ohrozeného živočíšneho druhu učiteľov.
Možno si aj vy odpľujete: Toľko voľna majú! Stále sa im zvyšujú platy! Pracovná doba doobeda!... Dobre. Aby ste tento svoj hnev na nás odľahčili, povedzte si vtedy tento môj vtip: "Viete, v čom je rozdiel medzi učiteľkou a lastovičkou? V ničom. Obe jedia aj kakajú v letku."
A ešte jeden. V autobuse sedia dve ženy. Jedna strapatá a zanedbaná a tá druhá tiež učiteľka. :))
Prepáčte.
Táto moja krátka spoveď nechce byť sťažnosťou. To nie. Možno tak trochu výstrahou všetkým, ktorí zamýšľajú, že raz budú učiteľmi. Rátajte s tým, moji drahí, že ten, kto chce byť učiteľom, musí byť tak trochu aj úradníkom, do veľkej miery psychológom, bezpochyby zdravotníkom a teraz už aj IT-zručným, čo je smutné: policajtom a sudcom, nesmie mu chýbať to rodičovské a…
Možno vám dlžím ešte záver tohto môjho príbehu. Vydala som sa a otehotnela som. V prvom trimestri som však začala krvácať a lekár mi povedal: “Ak sa viete modliť, modlite sa! A poriadne!” Kvôli stresom, neriešiteľným situáciám a nepretržitému vypätiu síl som mohla prísť o dieťa… Ale - chvála môjmu Bohu - narodilo sa zdravé. Sedem rokov na MD bolo mojím oddychom od hriechu. Mojou rekonvalescenciou a návratom k ideálom. K viere, že dieťa a práca s ním má svoju cenu, hodnotu. Za ktorú sa oplatí aj trpieť, áno.
Dnes opäť učím. V škole, ktorá... sa mi zdá ako z rozprávky. Prečo? O tom možno neskôr. Ale: už opäť milujem deti - a myslím, že aj ony ľúbia mňa. Je nám spolu dobre. A to je to hlavné. Som medzi nimi šťastná,... To je tak trochu aj o výnimočnosti školy. A o skutočnej, reálnej ruke môjho Boha. Jemu vďaka a Jemu chvála!
