Balíme, je rok 1989, začína leto,veľmi sa teším, prvý- krát sa ide niekam, aj keď si musím pichať inzulín a vážiť kazdučké jedlo, je mi to vlastne úplne jedno,všetko má na starosti moja mamička, ja mám len obavu, ako budem robiť a variť Benedikta, kde a ako naberiem 3 kvapky moču do pipety. :) No veď uvidíme. Mám svoj ruksačik a mamička dva. Bože,koľko toho berie...
Ide sa do Nízkych Tatier s lyžiarskym družstvom, do ktorého chodím už tri roky.Na rok som musela prerušiť všetky mimoškolské aktivity – gymnastiku, akordeón a aj lyžiarske tréningy, ktoré viedol môj teraz už kamarát, najznámejší slovenský karikaturista Kazo Kanala.
Pred cestou vycikať, uvariť na sporáku Benedikta, pichnúť si, obliecť a ísť.Všetko máme? Inzulín do taštičky, ktorú mi vyrobil otec z krabičky od minišachu, do ktorej vložil vyrezaný polystyrén (mám ju dodnes odloženú). Zmestili sa do tohto takzvaného chladiaceho boxu 2 ampulky inzulínu,ktorý začal účinkovať za 30 až 45 minút. Na každý deň pre istotu 2 injekčné striekačky, lebo niekedy sa stalo, že ihla bola tak tupá, že mi ňou nešla prepichnúť koža. Veľmi som sa na tom nasmiala,tlačila som ako najatá a NIČ.Všetkým som sa s tým chválila a ukazovala.
Takže sme v autobuse, spievam vpredu pri šoférovi do mikrofónu a sedim Kazovi na kolenach.Dodnes mám Kaza pred očami a dodnes tak vyzerá,ako dobrý Mikuláš,dlhé husté vlasy, s ešte dlhšou bradiskou,vidno mu bolo len oči, ktoré nás deti zabávali. Vystupujeme po mojej dlhospievajúcej pesničke "jedna druhej riekla" z autobusu.Sme v horách. Konečne túra.
Všetci mi štipkaju líčka, lebo ešte minulý rok som bola hrozne vychudnutá, vážila som len 18 kg a nevládala som už ani chodiť. Až teraz si uvedomujem, že mi šlo o život, ale moja mamička sa usmievala, pomáhala a povzbudzovala ma, takže som neriešila, že si musím pichať inzulín veľa krát za deň presne a pravidelne jesť a nemôžem jesť sladkosti. Veď vtedy existovala len horká DIA čokoláda,keksíky Ela, na osladenie umelé sladidlo a to bolo dohromady všetko. Dodnes mám chĺpy postavené pri vôni horkej DIA čokolády.
Dorazili sme na chatu Kosodrevina pod Chopkom, názov som si nepamätala, no mamička mi ho pripomenula (veľa veci mám v hmle) asi som predsa len veľa veci chcela vnímať veľmi rozprávkovo,ale vďaka tomu som teraz taká, aká som a všetko vidím cez slnko. Tu sme boli ubytovaní, no na druhý deň sme išli na väčšiu túru...hrebeňovka až k chate pod Ďumbierom.
Všetci naokolo si objednávajú guláš, párky a ružové malinovky,ja sedim s kamarátmi pri drevenom stole bez jedla a čakám,vonia tam, som hladná a trošku už nevidím,chcem vstať,nájsť mamičku,spadnem,vyzerá to akokeby som sa podkla,lenže ani rozpraváť mi nejde. Zrazu mi niekto vlieva do úst hnusnú sladkú vodu,potom kocky cukru,cítim ako m ich niekto tlaci do vnutornej strany lica,uz začínam vidieť,je to moja mamička,vystrašená,ale usmieva sa, hovorí mi, že už je dobre a fakt je... Vtedy žiaden glukomer na meranie cukru nebol po ruke.Boli pri mne ľudia, ktorí o mojej chorobe vedeli,a vedeli čo majú robiť, a mali záujem a preto mi vedeli pomôcť na túre, na lyžovačke. Vždy som dostala HORKÚ DIA čokoládu, keď ostatné deti dostali iné sladké odmeny.a ja som bola rada.(veď iná čokoláda nebola)
Potom keď už všetci jedli, ja som čupela pri mojej mamičke a pozorovala ju ako pred sebou mieša v kastróliku na malom variči na schodíkoch pred chatou jedlo pre mna. Vkladá odvážené zemiaky,nadavkované v sáčkoch a zavareninovych fľaškách mäso, mala to presne nadávkované a uložené v tých dvoch ruksakoch. Prebrala som sa z pozorovania, ked mi pripomenula, aby som išla cikať do pohára(ktorý tiež vzala z domu)a aby sme urobili kontrolu cukru ,cez moč,lebo ako som spomínala cez krv to nešlo,a aby sme zistili, aký som mala cukor pred troma hodinami,čiže niekde na začiatku túry...
Dnes je to ako v neskutočnom sne, že si jednoducho za 3 sekundy urobím kontrolu cukru z krvi a dokonca ako bonus viete, aký máte v tom momente glykémiu.O tom som ani nesnivala.Potom mi mamička natiahla inzulín do striekačky, predtým vydezinfikovala kožu, a povedala: „ Pichni si“ a akurát stihne do pol hodiny dokončiť obed. Jednoducho mala strach, aby som nezjdela niečo vo veľkom množstve, čo mi zvýši cukor a najprv sa totiz musela naučiť, ako vyzerá jedlo, keď váži toľko ,koľko bolo vtedy uvedené ešte v chabych tabuľkách...
Keď som sa naobedovala, začal uz očakávaný letný lyžiarsky tréning...lietanie po kopcoch, smiech a náš tréner Kazo. Na cukrovku nebola ani myšlienka, ani na varenie Benedikta, ani na dva ruksaky plné dietného diabetického jedla z domu, ani na ustráchanú mamičku, ktorá sa bojí, čo bude ďalej, ako to jej dieťa zvládne.
Bola to moja prvá zaujímavá letná túra - bola najkrajšia,lebo som zistila,že môžem všetko, keď budem spolupracovať a kým sa moja mamička pri mne usmieva.
A moji priatelia vedia a poznajú, keď mi je zle, lebo ich to zaujíma a pýtajú sa a ja im rozprávam.
Pichala som si prasací inzulín,z injekčnými striekačkami.
Varila som modrý Benedikt s 3 kvapkami moču,aby som zistila aký cukor som mala pred 3 hodinami.
Držím palce mamičkám, ktorých deti dostali cukrovku DM 1,prave teraz a boja sa, čo bude ďalej...
lebo to čo je teraz....to sa nedá porovnať
