Na chodbe sa ozývajú hlasy, musím ísť na vyšetrenie...hneď ako som to zistila, šla som sa priznať, aby sa nikomu nič nestalo...teda o mňa nejde:) Zobrali mi krv...cukor je vyšší, volajú študentov, aby sa prišli pozrieť na mňa. Aha, ona prišla ešte skôr, ako je to vidieť po 7 dňoch. No a čo!Doktorka má usmiate oči a má v nich pokoj, aj keď v jej hlase má obavu a tiež veľkú bojovnosť."Musíš dať dohromady cukrovku, Žužu, je to veľmi dôležité!!!" Prijímajú má na oddelenie, ani neviem prečo, ale je mi to jedno, som šťastná, že som v teplákoch „vďaka tomu", všetci sa na mňa chodia pozerať, montujú sa mi do cukrovky.
Volá Dr.Br,... hovorí mi tie najpokojnejšie slová. „Zuzanka, treba pichať inzulín, toľkoto ráno, na obed takto a večer podľa toho, čo zješ. Prosím ťa, musíš jesť!Nočný inzulín zatiaľ nechaj a o 3 dni prídi za mnou."
Tri dni som bola v nemocnici, potvrdilo sa to. Božinku, hurá.... Nechcú má pustiť z nemocnice, všetci sa nejako boja ...no ja sa smejem, žartujem s každým, je mi fajn, vôbec necítim strach, asi je to,to moje presvedčenie... Dr.Br. mi dáva pokyny, v noci mu volám, cez deň mu volám. Je stále kľudný a vraví mi kedykoľvek: „ Zuzi volaj!!!" Glykémiu zrazu robím nie 5 - krát denne, ale 8 až 15- krát. Cukor sa mi zlepšuje.
Dr.Br. a MUDr.Nižnanská som nou komunikujú, či je noc alebo ráno, či som doma alebo mimo republiky.
Rastie to, opäť som v nemocnici, opäť má sledujú, opäť nastavujú inzulín a opäť som na sone,sestričky podľa ich nálady ma vítajú, stále som usmiata a náladu prenášam na všetkých okolo seba. Všetci sa smejú.Zrazu sa mi minuli prúžky na glukomer, popadol ma veľký strach. Volám Dr.Br a vraví, že ak ich už nemám, dajú sa dokúpiť za vlastné, lebo na viac cez poisťovňu nemám právo!!!! Jasné,jasné, kupujem 50 ks prúžkov za 1500 korún,nevadí...
Inzulín mi zrazu nesedí, mám zlé glykémie,jem pravidelne, aj keď mi nechutí, jem, jem a meriam cukor... Už som unavená, lebo každú noc si meriam 5 - krát cukor z prsta. Sledujú mi obličky, cievy v očiach, nervové zakončenia, ale ja si spievam,robím všetko čo vždy, teším sa a všetko čo robím je úžasné, čo sa deje.... Pýtajú sa ma, či ma nič nebolí a čo cítim a ja im s úsmevom vravím, že je mi stále do smiechu, že mám chuť na mandarinky a slepačiu polievku jem už 4 mesiace. Zas som na tej chodbe...zase na mňa hľadia usmiate oči:) Ničoho sa nebojím a nikoho, som silná, veď to dokážem....teším sa. Prsty mám už celé dopichané od robenia glykémií, dokupujem si vždy 100 kusov prúžkov na mesiac.No a čo?!
Dr.Br. vraví, že takú má nepozná, veď ani ja seba. Stále spievam,stále robím a stále volám Dr.Br,môžem mu kedykoľvek zavolať aj v noci o 3:00. Vždy ma upokojí slovami: „ Zuzi, neboj sa,organizmus urobí všetko,čo v tomto momente musí...neboj sa chod spať. „
Ďakujem ti Dr.Br.
Doktorka vraví, všetko ide ako po masle, len tú cukrovku stráž, aby keď budeme na konci, aby sa ti niečo nestalo. Zase som prijatá do nemocnice,6. mesiac,ma už opäť idú sledovať ... Neviem čo... Každý mesiac chodím na sono.Každý mesiac... Zisťujem, že iné ženy nemusia.Nerobím si z toho hlavu,som šťastná. Inzulín opäť menia na iné dávky... Dr.Br. vraví,vyvaruj sa veĺkým výkyvom v cukroch, lebo potom ťa budeme musieť dávať dokpy 10 dní...a to nie je dobré. Opäť si kupujem prúžky do glukometra, cítim sa skvelo, každý mi „rýpe" do cukrovky, ale ja som tvrdohlavá a dovolím to len Dr.Br.,."Bez jeho dovolenia ani ruku nezdvihnem". A tak to mám dodnes. Mala som veľa lekárov, ale vrátila som sa tam kam patrím- k nemu, lebo môj Dr.Br. je "génius" v diabetologii!
Znovu som v nemocnici, už mám riadny pupok, mala by som byť viac v kľude a oddychovať v pokoji ako som sľúbila ...ešte nejaké vyšetrenia, ktorých je v 7. mesiaci neúrekom. Začala ma bolieť dosť hlava, no hovorím si, že je to asi preto, že zle spím. Nebudem sa predsa sťažovať ako to tehuľky zvyčajne robia. Musím vydržať ako vždy...Nikomu nič nepoviem a letím na izbu, je mi fajn,počúvam hudbu a čítam knihu
....lebo "život na jednotku" na facebooku - má doviedli písať pre vás...
Narodila sa mi Romi v 38. týždni.
Usmievam sa, aj keď po 7. rokoch som sa teraz dozvedela, že okolo mňa vtedy behali vystrašení lekári a moja lekárka a ja som nič netušiaca zachránila "Nás"práve s tou mojou pozitívnom energiou a veselou náladou.
Všetko dopadlo výborne.
Keby som vtedy mala možnosť mať inzulínovú pumpu, všetko by bolo iné, aj keď,bolo to úžasné, akí ľudia boli okolo mňa a akí boli silní so mnou.
A naďalej som s dobrou náladou...
