Som na strednej škole, študujem herectvo, som „ kráľovna slnka a noci!!" a preto všetko nechajte na mňa!
Nie, nie, cukrovka sa dá predsa vyliečiť, áno, nebudem, nechcem, nepôjdem a nechajte ma....
Od lekára idem rovno do lekárne.
Ukážem zdravotnú kartu a ako obvykle pýtajú si odo mňa nejaké doplatky...zrazu mám pocit, že pani lekárnička sa pomýlila, ja nemôžem platiť tak veľa...nie, to je asi omyl...pýtam si vysvetlenie...Predtým to mala na starosti moja mamička...preto také prekvapenie.
Fuúuha, tak ja, aby som mohla žiť, musím si za život platiť a mať na to peniaze...
Mamičke musia stačiť peniaze nielen na naše štúdium, ale aj na moju chorobu, chcem jej pomôcť, tak musím začať niekde brigádovať. A čo potom iní ľudia s inými životaohrozujúcimi chorobami?
Začala som pátrať po chorobách srdca, po chorobách, pri ktorých ľudia nemajú inú možnosť vyliečenia, ako len brať celý život lieky alebo mať nejaký prístroj (strojček), aby chorý človek mohol žiť.
V lekárni som sa stretávala s ľuďmi, a nebola som v tom sama, ktorí majú aj dve deti choré na cukrovku.
Prvý krát keď som sama vyzdvihla inzulín v lekárni, som sa v autobuse rozplakala a počúvala wolkmana,cesta domov trvala 45 minút, no celý čas mi tiekli slzy, lebo som si nevedela predstaviť, čo bude ďalej...
Toto obdobie som musela zvládnuť, aj iní ľudia museli, buď to riešili, že prešli na iné lacnejšie, menej kvalitné inzulíny, alebo zaťali zuby, to neviem...
Začala som si všímať zdravotnú politiku poisťovne, bola som zvedavá, kto o takýchto veciach rozhoduje.
Cigarety boli vtedy za facku, alkohol je dostupný všade, dokonca aj na benzinkách...
Ja to nechápem...bola som z toho hotová!
Ďalší taký šok som mala, keď už som dostala pumpu a išla som si potvrdiť u posudkového lekára všetko to príslušenstvo k tomu, áno pumpa je nadštandard, ale ak chce mať svet zdravú generáciu, mali by prirodzene rozdeliť peniaze tak, aby diabetické deti, tehotné diabetičky mali prístup k pumpe jednoduchý, ako majú zdraví ľudia jednoduchý prístup k ich „ cigaretám a alkoholu..."
Lekár mi dal potvrdenie, štekol na mňa, prečo si mením kanily, keď minule som mala tamtie, a ja som mu vystrašená vysvetľovala, že mi tie nerobili dobre, zase nervózne pripomenul, že tu nie sme na stanici, meniť si neustále príslušenstvo....
Ale to je jedno, ten kto ma pozná, vie, že „neostal papier na stole voľne ležať"...a pán doktor si ma dobre zapamätal a dnes je veľmi dobrý a slušný ku všetkým!!!!!!!!!!
Keď som si išla vyzdvihnúť príslušenstvo k pumpe (kanily, quiksety), ma čakalo ďalšie prekvapenie - platba 99 €.
Zalial ma pot, to znamená, že po každý- krát zaplatím 99 € a vychádza mesačne 33 €, aby som mohla žiť dlho a zdravo a môj diabet mohol byť pod kontrolou.
Pani lekárnička po mojej vystrašenej poznámke koľko to stojí, mi povedala, že sa nemám báť, že to poistovňa teraz robí kraviny...KRAVINY???????
Nežijeme v krajine zázrakov, tu žijú aj ľudia, ktorí majú veľmi nízke príjmy a tieto platby za lieky a zdravotnícke potreby im ovplyvnia ich chudobný rozpočet na živobytie.
Ja si môžem požičať od mamičky, taktiež mi môj otec môže prispieť, sestra jedna, druhá alebo môj priateľ ..ale nie každý ma takú situáciu v rodine!!!!!!!!
Dostávam pravidelne zoznam, na čo mám právo ako diabetik zadarmo, čo všetko mi poisťovňa preplatí, ale moju celoživotnú diagnózu nemôžem oklamať, ak by som nemala finančné prostriedky na jej dobre kompenzovanie... .čo tí druhí??????
