V tomto prípade nie som ja ten hlavný aktér, skôr priamo zainteresovaný pozorovateľ. V úlohe pacienta je moja teta, veľmi blízka rodina, čo ma motivovalo napísať svoje skúsenosti.
Všetko sa začalo úplne nevinne ešte v lete minulého roka, kedy začala teta často pociťovať slabosti a únavu. O jej onkologickom ochorení krvi sme už dávno vedeli a aj o jej spojitosti so slabosťami, bolesťami kĺbov a anémiou (chudokrvnosťou).
Teta je človek, ktorý nerád obťažuje svoje okolie sťažnosťami na svoj zdravotný stav, no naučili sme ju, že povedať skrátka musí ikeď je to podľa nej nepodstatné.
So spomínanými slabosťami išla k svojej všeobecnej lekárke. Tá ju poslala k hematologičke, pretože problém sa jej netýkal, a tam došlo k začitku konca... Pani doktorka, posúdila z rýchlika jej zdravotný stav "okom odborníka" a usúdila, že jej len vezme krv a pošle ju domov oddychovať, keď sa cítí slabá. Asi to teda bude len vysokými teplotami v tomto horúcom lete. To už sa jej rakovina v tele rozširovala do kostí.
Keďže výsledky krvných vyšetrení neukázali nič výnimočné, dostala teta len nejaké vitamíny a poslali ju domov. Slabosti však neustupovali a po pár dňoch už ledva stála na nohách. V tomto stave už to prestalo byť "s kostolným poriadkom" a nedalo to ani mne, lekárskemu laikovi, hoci mám jej diagnózu naštudovanú. Na ďalšie vyšetrenie však bola objednaná až o dva týždne. To ale neprichádzalo do úvahy. Ihneď som ju vyzdvihla a autom zaviezla na vyšetrenie k danej pani doktorke. Požiadali sme ju o hĺbkové vyšetrenie všetkých hodnôt v krvi. Tá skonštatovala, že sú skutočne niektoré hodnoty veľmi zlé a nízko pod hladinou normálu. Nasledovala transfúzia krvi. Teta si ľahla na posteľ v transfúznej miestnosti. Po hodine čakania prišla sestrička a snažila sa jej napichnúť žilu. Riadne sa ale natrápila, pretože krv už mala v tomto štádiu tak hustú, podobnú skôr gélu, že mohla kedykoľvek nastať smrteľná embólia. (Pani doktorka ju však vtedy poslala domov odpočívať...!)
Transfúzie mala ešte v ten mesiac niekoľkokrát, až sa stav vrátil do toho podobnému normálu, no nastúpili veľké bolesti kĺbov. Tie neboli opäť nijako riešené zo strany doktorov. Dostala odporúčanie na artritické liečivá, lebo v jej veku je to už normálne. Nikto sa tým viac nezaoberal, ani keď spomenula, že má danú diagnózu. V tom čase už rakovina bujnela v kostiach, dreni a kĺbnych tkanivách. Nikto to však nezisťoval.
Tieto bolesti niekoľko mesiacov pretrvávali a v rôznych intervaloch slabli a opäť silneli. Medzičasom sa tete na hrudníku objavila hrčka, ktorá bola podľa jej opisu bolestivá. Išla s ňou ihneď ku svojej onkologičke. Tá ju zbežne prezrela a s úsmevom skonštatovala, že všetko je v poriadku, lebo ona má takých po tele niekoľko, že sa nemá čoho báť. Jednalo sa o fázu, kedy sa rakovina už reálne dostala do lymfatického systému a postupne do všetkých orgánov a zaplavila telo metastázami. Hrčka bola len posledný signál. Nikto nemal záujem sa jej stavom podrobnejšie zaoberať aj napriek jej naliehavým prosbám, kedy už mala veľké bolesti.
Posledným štádiom bol prevoz tety do nemocnice, kedy sa nedokázala napriek bolestiam ani pohnúť. Tam jej bolesti aspoň zmiernili. Vo veľkom očakávaní sme sa pýtali sympatického izbového pána doktora, čo sa bude diať ďalej, ako jej pomôžu, aká liečba bude nasadená a kedy sa nám teta vráti domov. Snažil sa nám vysvetliť aktuálny stav, ktorý nebol ani trochu dobrý, opísať ho čo najodbornejšie a čo najempatickejšie nám dať najavo, že naša milovaná teta sa už domov nikdy nevráti ... Zostávajú jej už len nejaké týždne, a možno ani nie dni. To nevedel posúdiť. Dozvedeli sme sa však niečo čo nás zarmútilo viac. Že celá situácia by sa dala riešiť a ustáliť v čase, kedy sa teta prvýkrát začala sťažovať na slabosti a nevoľnosti, samozrejme za predpokladu, že by ju ako onkologického pacienta riadne sledovali a venovali jej stavu náležitú pozornosť. Nie poslali domov odpočívať.
Dnes sú jej dni už spočítané a jej čas sa schyľuje ku koncu, pretože už nerozpoznáva nikoho z rodiny, rakovina sa rozšírila už aj do mozgu a prestávajú jej tiež fungovať dôležité orgány. No i tak ju denne navštevujeme a aj keď ona nevie, kto sme my, my vieme, kto je ona a chceme, aby mala všetko, čo by jej čas mohlo urobiť čo možno najpríjemnejším. Našťastie sa aspoň teraz doktori snažia, aby jej posledné dni boli bez bolesti. Prajem si len jedno. Aby sa takáto nezodpovednosť vytratila z radov našich odborníkov a naše zdravotníctvo opäť zaplavili takí lekári, ktorím je práca naozaj poslaním. Ak by taká bola aj pani doktorka, ktorá nedbanlivo odbila tetu, že sú jej obavy neopodstatnené, teta by ešte mohla žiť niekoľko krásnych rokov.
