Absolútnou klasikou je, že ma pri takmer stovke berú len tak fukne. Uno momento. Nielen tak, na rovnej bez áut naproti. Ale aj do kopca pri obci Sirník, keď nie je vidieť za horizont len približne sto metrov predomnou. Niektorí žraloci ma pri stúpaní na Dargov zvládali v „treťom pruhu“, ktorý si dravo vybojovali, keď som celkom slušnou rýchlosťou pri výkonnom turbo diesli predbiehala ja. Čerešničkou pre mňa je trúbenie. Ak sa mi podarilo zaváhať pár sekúnd na križovatke a pohla som sa s omeškaním v dĺžke okamžiku, klaksón. Pri pomalšej jazde popri parkovisku, klaksón. Pri jazde v meste v ľavom pruhu dvojprúdovky so súbežnou jazdou a maximálnou povolenou 50tkou s úmyslom v dohľadnej križovatke odbočiť doľava, klaksón a niektorí aj gesto, keď ma obiehali v pravom pruhu rýchlosťou, ktorá evidentne dokazovala dravú silu motora. Vzhľadom na nemecké značky sa usmievam a tvárim sa, že netuším.
Zrejme je to iný štýl a ja som si už odvykla. Ale ak chodci stepujú na prechode akoby s potrebou potreby (alebo dokonca v polovici prechodu pre chodcov pri ostrovčekoch v objatí obojsmerných dvojprúdoviek) a nikto nič, to by nám už naozaj z krásy neubudlo. Niekedy sa bojím, či ma zozadu niekto „nepobozká“. Evidentne hundrem, ale podľa mojich skúseností je v Nemecku tridsiatka v obci naozaj tridsiatka v obci a pri spomaľovaní chôdze človeka pri prechode zastavujú automaticky. Je to galantné, milé a …. bezpečné pre obe strany. Ale to by asi museli skrátiť televízne noviny o polovicu, lebo by chýbal materiál.... Škoda. Nielen životov a pokrivených plechov krásnych tátošov, ale aj trvalých rán na svedomí...
