Pred pádom múru bol Berlín rozdelený na dve časti. Žil dva životy. Zo západného do východného sa dalo dostať jedine prekonaním byrokratickej mašinérie a aj to iba na jeden deň. Z východného do západného vôbec. Jedinú výnimku tvorili východní Nemci nad 70 rokov, ktorým cestu na západ ochotne a bez problémov schvaľovali s (tichou) nádejou, že tam zostanú a bude ich živiť bohatý west. Ostatní mohli zabudnúť. Život na východe bol podobný tomu, ktorý si pamätáme aj my. Západ bol západ. Ale toto sa mi páči: semafóry pre chodcov a ich príbeh.
V západnom Berlíne boli pred 9. novembrom 1989 (pád múru) takéto semafóry:
Vo východnom boli páni na semafóroch elegantne v klobúku a zrejme v úplne inej nálade. Pôsobili akosi veselšie. Pozor, stop!
A ideme.
Po novembri 89 navrhol západ východu, aby si semafóry zjednotili. Predsalen, jedno Nemecko, rovnakí panáci. Ale východný Berlín povedal nie. Naši panáci sa nám páčia a svoje semafóry si nedáme. I tak sa stalo, že je nádherný Berlín dodnes zdobený dvoma rozličnými druhmi semafórov. Takže ak sa stratíte, podľa panáčikov viete, či ste na východe alebo na západe. Nájdu sa však aj uličky recesie, kde si semafóri zámerne prehodili. Takže bacha. Radšej GPS.
Zároveň s panáčikmi zo semafórov prišla skvelá marketingová myšlienka, z ktorej sa stal symbol histórie. K tomu už niet čo dodať. Dokonalé.
Pre deti. Namiesto medvedíkov.
Takto vyzerajú v niektorých kútoch sveta.
Panáci sú všade. Na tričkách, na taškách, ako brošne, farebné náušnice, na cumľoch pre deti, na desiatových krabičkách, ako nočné lampy k posteli, čo len chcete. Len nezabudnite na to, čo ten panáčik znamená. Lebo presne o to tu ide....
