Máme oveľa radšej lesy a voľnú prírodu ako mestské ihriská. Niežeby sme na ihriská nechodili vôbec, ale asi nie tak často, ako iné mamičky. Nie som veľmi ten typ, čo si sadne na lavičku a rozoberá detské témy. A chlapci nie sú tie typy, že by ich to na ihrisku bavilo niekoľko hodín. V lese sa cítime voľní. Priestor máme celý pre seba, v kuse je čo vidieť a skúmať.
Na kameni pri lesnej ceste si robíme umenie. Z farebných črepín. Aj rámik vymysleli. Nech je to akože na stenu. Stačí na pamiatku odfotiť a prajú si to nechať tak. Aby sa potešili aj ďalší, čo tadiaľ pôjdu.
V lete sme mali šťastie. Včela s vidlochvostom mali rande a nechali sa nachytať.
Slnka už bude menej. Ale nevadí. Aj po daždi sa dá vidieť veľa krásnych vecí. Popritom napríklad vysvetliť, ako sa dostane voda do mrakov a prečo padá dole.
Najviac sa im páčia sklenené korálky na pavučine.
Hríby už poznáme. Tak sme skúmali tie ďalšie. Farebné. Na dreve. Vraj či sa dajú jesť. So smiechom vravím, že všetky sú jedlé. Len niektoré iba raz. Pozerajú na mňa veľkými hnedými očami a nechápu. Skúsim detsky. Zbierame iba tie, ktoré poznáme. Ostatné necháme lesu na ozdobu.
Na zemi je nekonečne veľa žaluďov a všade rozrytá zem. V noci tu kraľujú diviaky. Vraj či ich nemôžeme vidieť aj cez deň. Áno, ale sú plaché a ľudí sa boja. (Tajne dúfam, že sa stretnutiu vyhnem. To už nehovorím nahlas...)
Zrejme jeden z posledných dubákov. Starý, červivý a presiaknutý od dažďa. Ale radosť pri nájdení bola skutočná.
Dnes bolo super, mamka! Odchod do vane. Môžeme penu a hračky? Jasné!
Kým sa kúpu, pozriem z okna. Fajn, že sme doma. Teplé kakao už čaká. To sa bude spať...
