„Čo to je?“
„To sú krevety. Z mora. Chutia podobne ako ryby, ale ja ich mám ešte radšej. Lenže zatiaľ som ich jedla už lúpané, tak to skúsim dnes urobiť ja.“
Chvíľka ticha. Pripravujem si príbor, robím si na tanieri poriadok.
„Ja by som ich nejedol, mamka. Veľmi, ale naozaj veľmi štípu“.
„A to už prečo? Sú chutné. Nemyslím si, že štípu.“
„Ale áno. Pozri sa. Na každej z nich sú nalepené dve veľké gulôčky čierneho korenia.“
Usmejem sa.
„To nie je čierne korenie. To sú oči.“
„Oči? Normálne oči? Oni vidia a žijú?“
„Nie. Už sú uvarené a boli zmrazené. Nevidia. Iba sú celé. S hlavičkou, nôžkami, šupinami a chvostom. Musíme ich olúpať.“
„Môžeme ich ochutnať?“
„Jasné.“
Zliezajú zo stoličiek a nos nalepia až k mojim prstom, ktoré začali lúpať. Zostáva mi v rukách malý kúsok mäsa. Rozdeľujem ho na polovicu a každému dám do „zobáčika“. Premieľajú, rozmýšľajú a svorne poprosia o ďalší kúsok.
Na obed som mala kolienka a chlapci krevety. Popoludní si robíme siestu. V encykolopédii sme o nich našli článok s obrázkami a na nete video. Teraz je nám všetkým jasné, o čo ide a asi si ich dáme aj zajtra.
